To znamená, že dve ženy so sklerózou multiplex, či dve ženy so svalovou dystrofiou alebo paraplégiou môžu mať úplné iné problémy a odlišné potreby. Mnoho závisí aj od toho, či postihnutie žena získala ešte ako dieťa, či v dospievaní, dospelosti alebo zrelom veku. Potreby každej z nás sa budú odvíjať od stupňa postihnutia, od prostredia, v ktorom žijeme, od ľudí, ktorí nás obklopujú. Strata mobility znamená pre všetky ženy značnú závislosť od pomoci iných osôb. Je však potrebné prijať postihnutie ako také a stotožniť sa s ním pokiaľ možno čím skôr a začať riešiť veci okolo seba. Tak, ako som to robila priebežne ja. Ak ide o progresívne ochorenia, teda také, ktoré sa postupne zhoršujú a mobilita sa znižuje, treba vždy prostredie postupne prispôsobovať postihnutiu. Nie je dobré nechať situácie vyhrocovať a riešiť veci na poslednú chvíľu, keď už všetci naokolo majú dosť z neustáleho kolotoča pomoci. V prvom rade je potrebné vedieť, že existuje rad pomôcok, ktoré nám môžu zjednodušiť a pomôcť v živote. Treba si ich čím skôr zadovážiť a nebáť sa noviniek. Ja som mala vozík pripravený pol roka dopredu, pretože som vedela, že príde deň, keď sa nepostavím na nohy...potom prišli drobné pomôcky ako podavač, zvyšovač WC, vaňový zdvihák a neskôr elektrický zdvihák a stropný zdvihák. Všetky tieto pomôcky mi uľahčujú každodenný život do tej miery, že sa cítim v podstate takmer samostatná. Pri mnohých iných postihnutiach je potrebný rad iných pomôcok a dajú sa buď kúpiť, alebo sú na predpis s plnou alebo čiastočnou úhradou zdravotnou poisťovňou alebo úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Len netreba čakať na zázrak a zbytočne trpieť. Pri každodennom živote na vozíku by mala byť pre nás prispôsobená kúpeľňa, veď hygiena pre nás ženy je prvoradá. Bezbariérovosť nemusím prízvukovať. Je dôležité, aby ste neprežívali zbytočne stresy pri umývaní, kúpaní, WC. Aby to nemali namáhavé ani naše asistentky, asistenti, rodina, opatrovatelia. Strata mobility je pre každú ženu závažný zásah do jej života. Vedenie domácnosti, rola matky, manželky, či samostatný život, prípadne zamestnanie musíme zvládať so zvýšenou energiou, ale všetko sa dá vyriešiť. Musíme si uvedomiť, že ak nechceme, aby nás ľutovali a lámali nad nami palicu, záleží len na nás, ako si život zorganizujeme a ako ho žijeme. Preto treba vyjsť z ulity, zdvihnúť svoje sebavedomie, zabezpečiť si všetko, čo vám pomôže a poďme žiť, nie prežívať.
My ženy na vozíku máme okrem svojho postihnutia často aj iné zdravotné neduhy, tak ako každá iná. Tu jednu z nás zabolia zuby, druhú žlčník, tretia má problémy gynekologické. Vtedy príde dilema. Ísť k lekárovi. Kde? Kde nie sú bariéry? Od začiatku musíme riešiť aj iné, nielen ubolené problémy. Mne sa na jar tohto roku ozvali ženské problémy, a tak nastal nielen boj s časom, ale aj neprekonateľnou prekážkou... -“kozou“ na gynekológii. Presne povedané s gynekologickým vyšetrovacím stolom. Personál zložený zo sestričky a lekárky len krčil ramenami, keď som sa pýtala, ako ma dostanú na tú nešťastnú „kozu“, lebo tieto stoly nie sú pre nás vôbec prispôsobené. Neporadili, oni pacientov nedvíhajú... Keďže moje asistentky nie sú žiadni rambovia a aj silnejší muž by mal problém preložiť imobilnú ženu na vyšetrovací stôl, musela som si poradiť. Ako? Zdvihákom. V stanovený deň vyšetrenia sme teda s mojou asistentkou doniesli do ambulancie aj pojazdný zdvihák. Doktorka aj sestrička videli také „čudo“ prvýkrát a nestačili sa diviť, čo dokáže. Nielenže ma pekne na „kozu“ zdvihákom asistentky dali z vozíka, ale aj do vozíka. A bolo to.
Výsledok vyšetrenia nebol dobrý a záver znel - operácia na gynekológii. No zbohom, povedala som si... Všetko som spravila preto, aby som pobyt v nemocnici minimalizovala. Pochopenie a kladný prístup lekárov umož- nil, že sa môj pobyt na lôžku v nemocnici scvrkol na 12 hodín. Medzitým, kým som sa dostala na operačný stôl a poučená z gynekologickej ambulancie, už som do nemocnice prišla v plnej zbroji s pomôckami, hlavne s mojím pomocníkom zdvihákom. V nemocniciach o zdvihákoch ani nesnívajú. Sestričky na čele s vrchnou sestrou si ho chodili obzerať ako sexi Roberta Pattinsona... Nevedeli, že niečo také existuje a teda ani nevedeli, ako sa s takým zdvihákom narába. Moja asistentka, ktorá mohla byť v ten deň so mnou v nemocnici, im predviedla, ako sa jednoducho, bez fyzickej námahy, môžem presunúť z vozíka so zdvihákom na posteľ a naopak. Keď som sa opýtala, ako premiestňujú imobilné ženy na gynekológii, odpoveď znela, že vraj ženy na vozíku k nim ani ležať nechodia. Ani sa nečudujem. Nevedia vás položiť na „kozu“, nevedia vás položiť na lôž- ko, na WC a kto by sa s vami naťahoval, že? A priznajme si, ženy, ktorá z nás rada chodí na gynekológiu? My ženy na vozíku obzvlášť nie. Práve preto, že máme s tým oveľa väčšie problémy ako ostatné ženy. Riešenie sa však vždy nájde, mojím riešením bol a je zdvihák. A tak sa pýtam, je taký problém mať v zdravotníckych zariadeniach zdviháky?
Krásne dni vám želá Ľudmila Gričová
Kontakt, e-mail: ludmila.gricova@gmail.com
0800 105 707 
