Môže sa stať kadečo... Uvedomujem si, že akékoľvek pohybové obmedzenie má svoje úskalia. Také tie každodenné, aj tie, čo zaskočia a dokonca dajú zabrať. Keď má človek namiesto vozíka barly, tak sa dostane na miesta, kde vozík nemôže. To je všetkým viac ako jasné. Viem vyjsť po schodoch, ak je tam zábradlie. Nepotrebujem toľko miesta na parkovanie auta, ani hľadať v kaviarni väčší priestor, aby som si vôbec mohla sadnúť. V obchode si dokážem zobrať z pultov veci, ktoré sa samozrejme nenachádzajú mimo mojej výšky, ale za to postihnutie zodpovedné nie je. To skôr môžem poslať kolkovanú žiadosť na vysvetlenie mojim rodičom, ale pravdepodobne by to nemalo žiadnu odozvu, lebo genetická výbava je daná a basta.
Ak idem k niekomu na návštevu a výťah je mimo prevádzky, tak tým tiež nie som stokrát nadšená, ale vyleziem hore s prestávkami. Rozcvička nie je na škodu. Nuž a ak zazvoním, otvoria mi dvere a ja dýcham ako tesne pred infarktom, to znova nie je o diagnóze, ale kondičke.
Boli aj dni, keď som aj zapochybovala o mojom striktnom rozhodnutí v žiadnom prípade si nesadnúť na vozík, nech sa aj všetci na hlavu postavia. Kým nemusím, tak to neurobím! Sú totiž dni, keď nik nemôže pomôcť a vy just potrebujete... a tak čo iné zostáva, len to zvládnuť, nie? Neviem tlačiť vozík s nákupom. Pokusy boli a ja som letela ako bez bŕzd so zvykovými efektami, ako keby ma práve okradli. Pred pádom ma niekto ochránil, nepamätám si tvár, dokonca ani či to bol muž alebo žena. V tom momente to ani neriešite, lebo ste radi, že ste celý. Keby som mala vozík, nákupné vozíky sú tomu prispôsobené. Predstavte si, že máte hroooznú chuť na zmrzlinu a sadnúť si pri stánku sa nedá. Lavičky sú síce o dobrý kus ďalej, ale kornútok nemám ako chytiť. Iba ak mám šťastie a pani za pultom ma pozná, donesie von stoličku a ja si môžem dopriať dostatok kalórií navyše, aby som zas nadávala na druhý deň, keď sa postavím na váhu. Vozík by v tej chvíli veru bodol. Rozhodla som sa tak, tak bojujem bez neho.
A asi najviac ma pichlo pri srdci, keď sme si tak ako rodinka vykračovali po pešej zóne a moje krstňa prišlo ku mne a chcelo mi dať ruku a ja som nemohla. Dívalo sa na mňa tými svojimi očkami a videla som v nich otázku, že či ho fakt akože nechytím... Tiež mi vtedy napadlo, no vidíš, keby si mala vozík, tak si ho dáš do lona a veziete sa spolu. Samozrejme pochopil a už dnes mi dáva ruku, aby mi pomohol (čo zas ešte stále nejde, ale už je to lepší pocit, aspoň trošku), alebo uteká za mojím priateľom, aby mi prišiel pomôcť.
Čo som tým všetkým chcela vlastne povedať? Vozík určite nie je životná výhra. Ak sa niekto z vás na ňom ocitol, určite to nie je niečo, čo ste si vybrali. Ani barly nie sú výhra v lotérii. To si uvedomuje asi každý z nás. Ale na druhej strane, či už máte pri posteli ráno barle, alebo vozík, aj jedno aj druhé nám pomáha žiť ako tak plnohodnotný život aj keď s obmedzeniami, ktoré s tým prichádzajú.
M.J.
Júl 2015
0800 105 707 
