Alenka, čo sa stalo?
Chcela som pohostiť kamarátku, vstala som z kresla, otvorila som okno a zrazu som pocítila prudkú bolesť, tŕpli mi nohy a o chvíľu aj ruky. Sadla som si do kresla a o minútu som necítila svoje telo. To zostalo úplne bez reakcií, iba hlava reagovala. Povedala som priateľke, že sa nemôžem pohnúť, nech zavolá záchranku. Najskôr si myslela, že srandujem, ale keď sa presvedčila, že som skutočne paralyzovaná, zľakla sa. Záchranári ma rýchlo odviezli do nemocnice. V ten deň som absolvovala veľa vyšetrení. Večer som prestala dýchať, previezli ma na ARO, zaviedli tracheostomiu. Upadla som na tri dni do kómy. Po prebratí som bola vyše mesiaca na umelej ventilácii. Za celý mesiac na ARE mi brali 5x likvor z miechy a diagnóza stále neznáma. Nakoniec znela vírusový zápal do miechy z vírusu chrípky.
Mladá žena, keď by si už mohla užívať život, založiť si rodinu, zrazu zostane plne odkázaná na pomoc iných. Ako si sa cítila, keď si sa nemohla pohnúť, rozprávať?
Neverila som, že je to skutočnosť, myslela som, že je to sen a verila som, že sa pohnem. Najviac ma trápilo, že som nemohla rozprá- vať. Nik mi nerozumel, keď som sa chcela pýtať, čo sa so mnou deje. Ale bola som pokojná.
Určite si sa nevzdávala, cvičila si, a verila, že budeš chodiť.
Áno, po troch mesiacoch ma preložili na LDCH, kde som už začala viac rehabilitovať a po centimetroch dvíhať v bolestiach ruky. Prekladala som arašidové chrumky z miesta na miesto a každý môj malinký pokrok bola nesmierna radosť. Stále som verila, že vstanem, že to nič nie je. Dni plynuli, ročne obdobia sa menili a prišiel deň, keď ma dali prvýkrát sadnúť. Necítila som nič pod sebou, akoby som bola vzduch, vydržala som sedieť max. 5 min., potom mi prišlo zle. Ale nevzdávala som sa. V jedno ráno som poprosila sestričky, aby ma dali do invalidného vozíka. To bol úžasný pocit, keď som sa aspoň chvíľu povozila po chodbe. Tretí deň som vydržala sedieť už niekoľko hodín. Rozprávala si mi, že viackrát si bola na pokraji života a smrti.
Lekári Ti nedávali žiadnu nádej na prežitie hlavne po vytvorení dekubitov. Infekcia v tele, anémia, zlomené bedrové kĺby. To je veľa na počúvanie, nie to na prežitie. Čo alebo kto ti dával silu zvládať to?
Sama v sebe som musela využiť silu, ktorú som dostala nato, aby som to zvládla. Verila som v seba. Neverila som rečiam, prognózam doktorov. Nikdy som však nestrácala vieru a nádej v moje úplné uzdravenie sa. Prijala som všetko, pochopila s láskou a nekonečnou vierou. Verím v zázrak uzdravenia.
Akú liečbu si vyskúšala? Pomohla ti?
Vyskúšala som liečbu plazmogenerátorom. Táto liečba spočíva najskôr v diagnostikovaní orgánov v tele. Plazmogenerátor ničí patogény (baktérie, vírusy, plesne, parazity). Trikrát do týždňa som chodila na terapie. Je bezbolestná. Pomohla mi po tri a pol mesiaci tak, že som zrazu zo dňa na deň začala cítiť svoje telo, že je moje. Ďalej som sa liečila rôznymi výživovými doplnkami. Veľmi mi pomáhajú masáže a meditácie.
Je nádej na vyliečenie alebo aspoň na zlepšenie zdravotného stavu?
Nedávno mi prišla ponuka z cliniky Euf, ktorá sa zaoberá zahraničnou biologickou liečbou. Táto liečba pomáha pri rôznych chorobách vrátané neuralgii. Po zhodnotení lekárov mojich diagnóz záver znel, že by mi táto biologická liečba mohla priniesť veľký pokrok v pohybe tela. V mojom prípade ide vlastne o to, aby sa moje DNA bunky prebudili a vytvorili sa nanovo. Veľmi by som chcela podstúpiť túto zázračnú liečbu, no nie je hradená zdravotnou poisťovňou, preto som oslovila sponzorov, nadácie ale aj dobrých ľudí, ktorí budú ochotní mi pomôcť. Každé jedno euro je veľká pomoc. Verím v nekonečno, že spolu to dokážeme a ja jedného dna skutočne budem stáť na vlastných nohách, sebestačná a nápomocná i druhým.
Kto dáva s láskou, stokrát dostáva...
Na záver ešte jedna osobná otázka. Kedy a ako si sa zoznámila s mužom svojich snov?
Brat mi priniesol notebook, aby som si cvičila prsty písaním. Ja som si začala písať s ľuďmi, čas mi rýchlejšie prešiel a bolo mi aj veselšie. Vďaka internetu som sa zoznámila s Jankom. Keďže nám písanie a telefonické rozhovory nestačili, stretli sme sa osobne. Bol veľmi pozorný, vo všetkom mi pomáhal. Keď sa ma opýtal či môže prísť znovu, veľmi som tomu neverila, i keď som cítila, že sa mu páčim, a že príde. Nechcela som si namýšľať nejaký vzťah v mojom stave. Prišiel, zobral ma von do mesta, bolo nám obom príjemne. Vôbec som z neho necítila,že by mu môj handicap vadil. Obľúbil si ma takú, aká som. Po nejakom čase sme začali spolu žiť. Staral sa o mňa, vôbec mu nevadilo, že ma musí umývať, polohovať, obsluhovať. Aj jeho mama je nám veľkou oporou, za čo sa jej chcem z celého srdca poďakovať.
č.ú. na biologickú liečbu: SK3609000000000424418005
Ďakujem z hĺbky mojej duše a srdca. Alena Ajka Barudiak
Spracovala Iveta Burianeková
0800 105 707 
