Možno stačí mať pri sebe tých správnych priateľov

Stále musím dávať pozor, aby o moje barly nik nezakopol, alebo aby som o ne nezakopla ja sama. Keď už konečne sedíme, tak si hovorím, či mi toto chýbalo? Spotená, unavená si hmkám melódiu, texty sa mi vynárajú v hlave a nakoniec ma chytá atmosféra. Zabúdam na preplnenú plochu, rady ľudí pri stánkoch a je to skvelé. Konečne si spievam, zapíjam smäd, ďakujem si, že som vydržala a užívam si. Cestou domov zahlásim, že to bolo skvelé (napriek tomu, že na začiatku som bola len taká „šomravka obyčajná“ a  hundrala som, že som stratila rozum, keď som sem šla. Hudba mi znie v ušiach ešte i na druhý deň pri opekačke, kde ma dostatočne zakonzervuje dym, lebo sa nestíham presúvať z miesta na miesto ako ostatné osadenstvo. Tam si už nespievam. Iba ak by ma partička chcela využiť na odháňanie lesnej zveri na lúke pri lese.

Ako to riešite vy? Zvládate to asi lepšie, však? Nedávno sme boli na  väčšom koncerte v  Prahe. Po  príchode pred arénu moja nervozita stúpala priamoúmerne s hustnúcim davom valiacim sa z metra či autobusovej stanice. Nevzdala som to! Vchádzali sme cez turnikety, bola som ušetrená od lustrácie detektorom kovov. Boli zvedaví iba na obsah mojej kabelky. Po začatí koncertu sa štadión neustále zapĺňal. V momente keď prišla na pódium hlavná kapela, tak spevák povedal: „Je jedno, kde sa práve nachádzate, či stojíte dole alebo sedí- te, všetci sa postavte, spievajte a  tancujte. Uvedomila som si, že neuvidím absolútne nič. Keď odznela prvá pesnička, smutne som sedela a hmkala si. Nakoniec ma partner presvedčil, aby som vstala. Držal ma a pre mňa koncert v tom momente začal. Mohla som spievať, tlieskať a vnímať celú atmosféru, ktorá vo mne vyvolávala radosť a šťastie. Pred polnocou, keď sme vyšli z budovy, čakalo ma ešte dobrých pár metrov k autu. Keď okolo mňa prechádzali ľudia s barlami, uvedomila som si, že fakt brzdím premávku a zaradila som sa medzi slimákov so zatiahnutou ručnou brzdou, ale stálo to zato.

Chodíte na  koncerty? Ako to zvládate? Či si radšej doma zapnete telku, pridáte hlas a riešite neskôr nespokojných susedov, ktorí vám kvôli rušeniu nočného pokoja búchajú na dvere? Nebudem vás presviedčať, aby ste radšej vyrazili von a zažili to naozaj a naživo. Viem, že to nie je také jednoduché a nie všade je dobrý prístup na takéto podujatia. Možno stačí mať pri sebe tých správnych priateľov, ktorí si z toho, že máte vozík či barly nič nerobia a radi vás zoberú so sebou.

Prajem Vám krásne prežité leto! Monika Jalakšová