Údajne najťažšie je prinútiť cvičiť dieťa, ktoré je od mala ochrnuté. Nikdy nechodilo. Nevie, aký je to pocit, bežať za loptou...Ja to viem. Preto pre mňa tri roky cvičenia boli prirodzenou súčasťou života. A potom som si povedala – A dosť. Takto to ďalej nejde. Už nikdy nebudem taká ako predtým. Nič už nebude také ako kedysi. Ale všetko môže byť také ako ešte nikdy. A všetko také aj je... Neteší ma, čo sa mi stalo, podľa mňa nikto neskáče radosťou, keď zostane zo dňa na deň odkázaný na invalidný vozík, nikto netúži učiť sa všetky veci odznova... Čítať, písať, obliecť sa, najesť sa... Viem, možno Vám pripadám odvážna, ale... Nie som typ, čo sedí a plače. Vyskúšala som vari všetko, nielen certifikované terapie. Mám šťastie, že som matkou dvoch detí a tie ma „prinútili“ hrať sa s Duplom, diktovať im diktát, dočiahnuť hračku z poličky, kedy som sa aj ja musela postaviť na špičky...
Nevedela som, ako častokrát som zlyhala, ale túžila som to vedieť. A túžba je základ všetkého. V poslednej dobe málo rozprávam, viac si všímam veci okolo seba. Ľudí, ich správanie, v prípade hendikepovaných, ich progres. Som vďačná za kolegu, ktorý by mal predstavovať iskierku nádeje pre každého. Život s ním hral krutú hru. Napriek všetkému je šťastný. A – žije. Viem, že cvičenie je v našom prípade dôležité. Nebudem tvrdiť, že nie, pretože podľa seba súdim teba. No povedzme, že dve hodiny denne venujem cvičeniu. Osem hodín spím. Zvyšných dvanásť hodín sa nechám obsluhovať. Asistentom, rodinou, ľuďmi, čo sú zrovna po ruke.
Kam sa posuniem? Naučí ma to dať prať, povešať prádlo, ošúpať zemiaky? Asi nie... Veď na to je asistent. Chyba. Asistent nám má pomáhať, nie robiť veci za nás. Preto je to asistent a nie sluha. Minule sa o svoje nadšenie delila známa, ktorá robí asistentku. Jej klient dal prvýkrát v živote prať. Bola nadšená. Priateľ s rovnakou diagnózou sa usmial a ja spolu s ním. Spolu s asistentmi mu občas dávame zabrať. Také bežné cvičenie. Povešať prádlo, ošúpať zemiaky, nedávno sme ho dokonca primäli žehliť. Je samozrejmé, že to sám nezvláda, no jeho asistent sa s ním nemazná. Ani ja. A ani moja asistentka so mnou. Myslím, že toto je to najdôležitejšie. Pamätám sa, ako som prvýkrát dala prať ja. Ten pocit víťazstva a užitočnosti...
To pri cvičení nezažijete.
A o tej túžbe po mori... Aj ja túžim, snívam... Chcem žiť svoj sen. A cesta k naplneniu sna je vydláždená aj cvičením. Zmierila som sa s faktom, že už nikdy neodbehnem maratón. Ale ak sa o dvadsať rokov pozriem späť, zistím, že aj napriek hendikepu žijem plnohodnotný život.
Ako nám povedal jeden kamarát: „Vy žijete plnohodnotnejšie, než mnoho zdravých ľudí.“
Bolo to tesne predtým, ako som sa vybrala na prechádzku popri Váhu. S chodítkom, po štrkovej ceste. Rýchlosťou 100m za 10 minút.
Život je tá najlepšia terapia.
Dagmar Sváteková
0800 105 707 
