Pani, ktorá pri ňom sedela, mala v očiach pri jeho rozprávaní občas iskričky šťastia, inokedy slzy, tak pútavo opisoval krásny život, ktorý mal za sebou. Zrazu sa otvorili dvere a sestrička vyslovila jej priezvisko, načo sa zodvihla a odišla. Miesto vedľa pána ostalo prázdne. Mierne sa pootočil a zbadal mňa. S milým úsmevom ma pozval na prázdne miesto. Začali sme rozhovor a hoci som sa ponáhľala, starý pán ma odpútal od času a nervozity, ktorú som pred tým mala a spoločne sme našli krásne prieniky v životoch minulých, cez mojich rodičov, jeho zážitky, moje spomienky. Úžasné zistenie koľko spoločných známych máme, koľko miest prešiel, ktoré boli späté s mojimi blízkymi. Ten pán sa stretol počas života s mnohými dôležitými ľuďmi, hoci bol obyčajným človekom. Druhá svetová vojna poznačila jeho život. Otca odvliekli Nemci do koncentračného tábora v Lipsku, z ktorého sa zázrakom vrátil, ale keď odchádzal, zanechal doma ženu a tri deti, ktoré po návrate už nenašiel. Bieda, ktorá nastala po jeho odvlečení obrala jeho tri deti o život. Manželka bola jediná blízka duša, ktorá mu zostala. On sa narodil po druhej svetovej vojne a potom prišiel na svet jeho brat. Majetok, ktorý im zostal, skonfiškovali neskôr komunisti a znovu ostali bedármi. Napriek mnohým útrapám prežili, odpustili a neprestali veriť v Boha. Starý pán rozprával aj o tom, koľkokrát mohol Bohu vďačiť za to, že prežil.
Pred 15 rokmi veľmi ťažko ochorel, bolo to s ním už také zlé, že podľa lekárov mal zomrieť. Vtedy intenzívne prosil Boha, aby mu dal milosť života, veď sa chcel ešte tešiť zo svojich vnukov, ktorí boli v Kanade. Zrazu sa mu zdal živý sen. Prišla k nemu lekárka a povedala mu. „Vy tu už zajtra nebudete.“ Opakovala to ešte dva krát, na čo mu povedala, aby odišiel z nemocnice a dal si urobiť röntgen zubov. Tak aj urobil a na RTG sa zistilo, že práve zuby v hornej čeľusti majú príčinu v tom, že skoro zomrel. Nikto nevedel zistiť, prečo schudol zo 100kg na polovicu. Po odstránení zubov žije už 15 rokov a ten, čo mu povedal, že zomrie už nie je medzi nami. Bol to skutočne zázrak, ktorý mu zachránil život. V ten deň som mala krásny zážitok s človekom, ktorý dostal dar času od Boha, aby mohol ešte aj nám mladým dávať nádej do života. Príkladmi, ktoré s láskou posúva ďalej. V čakárni boli aj ľudia, ktorých jeho rozprávanie iritovalo, ale mne v ten deň prišlo ako balzam na dušu. Ľudia sú nervózny v tých svojich zranených životoch, vo chvíli, keď dostanú slepačiu polievku pre dušu, pre svoje vnútorné negatívne rozpoloženie, nedokážu pekné veci vnímať, skôr ich dráždia. My uponáhľaní ľudia zabúdame ďakovať za malé dotyky neba.
M. Helexová - Babalová
