Ženy na vozíku či s iným ťažkým zdravotným postihnutím nie sú v našom štáte ani nijako zvlášť chránené a ani sa nič pre ne nerobí v pozitívnom slova zmysle. Po právnej stránke náš právny systém neprijal žiadne opatrenia, aby nám zabezpečili plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd. V Ústave SR je len jeden odstavec venovaný ženám a osobám zdravotne postihnutým, citujem: „Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.“
Avšak Slovenská republika prijala medzinárodnú zmluvu Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorú sa zaviazala dodržiavať a uplatňovať v praxi. Cieľom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti Dohovor sa venuje aj ženám so zdravotným postihnutím a hovorí, že ženy a dievčatá so zdravotným postihnutím sú často vystavované, doma aj mimo domova, väčšiemu riziku násilia, zranenia alebo zneužívania, zanedbávania alebo nedbanlivého zaobchádzania, týrania alebo vykorisťovania. Tým, že zmluvné strany uznávajú, že ženy a dievčatá so zdravotným postihnutím sú vystavené viacnásobnej diskriminácii, štáty v tejto súvislosti prijmú opatrenia, aby im zabezpečili plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd. Zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na zabezpečenie plného rozvoja, pokroku a rozšírenia oprávnení žien s cieľom zaručiť im uplatňovanie a využívanie ľudských práv a základných slobôd ustanovených v tomto dohovore. Dohovor nadobudol platnosť v roku 2010. Je to dosť dlhá doba na to, aby som zbadala, či sa u nás dejú zmeny k lepšiemu v postavení žien so zdravotným postihnutím, zvlášť tých najviac postihnutých, ktoré potrebujú pomoc inej osoby na zabezpečenie všetkých činností. Stroho musím skonštatovať, že za päť rokov sa v našej krajine nespravilo pre nás ženy s postihnutím nič pozitívne. Nikto sa o problematiku seriózne nezaujíma, nie sú vyhlásené žiadne granty, obce a mestá nevenujú týmto ženám žiadnu pozornosť.
V oblasti zdravotne postihnutých sa pohybujem veľmi dlho, aby som si mohla dovoliť povedať, že štát kašle na postihnuté ženy. Ak to rozmením na drobné, začnem rodinným prostredím. My dievčatá a ženy so zdravotným postihnutím vyrastáme a žijeme väčšinou vo svojich rodinách a potrebnú pomoc nám poskytujú rodinní príslušníci. V dospievaní a aj následne v dospelosti však nemáme v skutočnosti žiadne možnosti samostatne, nezávisle existovať, pretože namiesto toho, aby napr. osobná asistencia bola schvaľovaná s úplnou samozrejmosťou a s dostatočným rozsahom hodín, nie je priznávaná alebo je značne podhodnotená. Preto sme veľmi závislé na čase a ochote rodinných príslušníkov, čo v konečnom dôsledku vedie k rezignácii a izolovanosti od vonkajšieho prostredia. Nikto sa nezaoberá otázkou týrania zdravotne postihnutých žien, nie sú vytvorené krízové bezbariérové centrá, nikto sa nezaoberá a nerieši izolovanosť zdravotne postihnutých žien v mestách a najmä na dedinách, kde možnosť spoločenského života je často na nulovej úrovni.
Zdravotne postihnuté ženy aj u nás sú cieľom zneužívania, vykorisťovania a zlého zaobchádzania v rodinách. Pýtam sa. Ktorý úrad práce to má podchytené a rieši túto problematiku? Ktorá obec, mesto podali pomocnú ruku zdravotne postihnutej žene sami od seba, tak, aby bola zabezpečená a chránená pred negatívnymi vplyvmi? Nenašla by som takú! Sme stále vystavované viacnásobnej diskriminácii a uplatňovať svoje práva v našom štáte je nad nadľudské sily.
Čo vidím u svojich známych, priateliek, klientok? Až na pár výnimiek sedia doma a nemajú žiadnu možnosť zmeniť svoj život. Nežijú, prežívajú. Nie z vlastnej vôle je zanedbávaná ich zdravotná starostlivosť, napr. obyčajná prehliadka u zubára či gynekológa predstavuje pre mnohé vozičkárky veľký problém. Nemožnosť uplatniť sa na trhu práce - aj keď vynaložíte maximálne úsilie a ukončíte vysokú školu, poberáte najnižšie dôchodky či platy. Nemožnosť sexuálneho života, spoločenského života naša spoločnosť ešte stále berie ako samozrejmosť asi v zmysle „čo by ešte nechceli“.
Koľko z vás žien sedí doma a ste radi, ak sa niekoľkokrát za rok dostanete von? Prečo je to tak? Nezaslúžite si žiť život plnohodnotný, plný zážitkov a prekvapení? Ale áno, zaslúžite a omnoho viac ako ktokoľvek iný. Rodina, priatelia, štát sú tu preto, aby nám podávali pomocnú ruku a nie aby sme boli zahnané niekde v kútiku a snívali o bežných veciach. Ak ste v rodine zanedbávané, týrané a nedostáva sa vám základnej pomoci, treba sa ozývať aj napr. neziskovým organizáciám a občianskym združeniam. Ak vás ako ženu so zdravotným postihnutím úrady šikanujú a nevedia zaručiť uplatňovanie a využívanie ľudských práv a základných slobôd, treba sa sťažovať. To, aké postavenie a možnosti budeme mať v rodinách i v spoločnosti, záleží však vo veľkej miere aj od nás, napríklad že nebudeme mlčať, ale že sa konečne začneme dožadovať hlasnejšie a všade svojich práv. My, ženy na vozíku, odkázané na pomoc vo všetkých činnostiach, to máme v živote veľmi zložité a ťažké, neznamená to však, že máme nariekať nad sebou, práve naopak, treba osudu čeliť rôznymi spôsobmi, a keďže ako ženy sme vynaliezavé, vieme ako na to. A nakoniec, povedzme si pravdu, rovnosť príležitostí je fikcia spoločnosti. Ale sebavedomie môžeme nadobudnúť len my samy, ak sa budeme na svoje problémy pozerať ako na výzvy a príležitosti a zabojujeme o svoje práva všade a vždy.
Na záver dovoľte citovať Steve Jobsa: „Váš čas je obmedzený, tak ho nemíňajte na život niekoho iného. Nenechajte sa ovplyvniť názormi iných. Prehlušia váš vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať srdce a vlastnú intuíciu. Ony totiž už dopredu vedia, čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhotné.“
Ľudmila Gričová
0800 105 707 
