Dôvodov je viac ako dosť. Môžete byť ako žena na vozíku šikovná, vzdelaná, mať vysokoškolský diplom, ale ak si sama nevytvoríte pracovné miesto, málokto vás do zamestnania prijme. V prvom rade stále pretrvávajú obrovské predsudky voči osobám na vozíku a voči takýmto ženám obzvlášť. Zamestnávatelia si myslia, že okrem postihnutých nôh či rúk sme aj inak postihnuté, a že nevieme povedať ani koľko sú dva a dva, nieto ešte podať nejaký pracovný výkon. Teda predsudky sú stále tým najväčším dôvodom, pre ktorý zamestnávatelia nechcú prijímať ženy na vozíku do zamestnania. Druhým problém je, že žena na vozíku, či už by bola doma, alebo v práci, potrebuje aspoň trochu upravené pracovné podmienky. Jedná sa samozrejme o bezbariérový vstup do budovy, prístupné a teda plne bezbariérové WC, ako aj upravené pracovné prostredie podľa hendikepu. Toto znovu odrádza zamestnávateľov, aby prijali osobu na vozíku do zamestnania, pretože vopred vidia iba problémy. Zamestnávateľ sa obáva zamestnať ženu na vozíku aj z dôvodu obáv vyššej absencie v práci kvôli ochoreniu, ako aj z dôvodu, že bude neustále potrebovať v práci niekoho na pomoc a tak podobne. Mnohé z nás sa pokúšali zamestnať. A kým cez telefón to bol takmer istý prísľub, že vás zamestnajú, akonáhle ste sa objavili na pohovor a videli vás na vozíku, verdikt pre nich bol dopredu jasný - “je nám ľúto“ a vymysleli si nejaký dôvod, prečo vás do zamestnania neprijali. V našom štáte nič nefunguje tak, ako má. Zákony sú zlé, nevytvárajúce podmienky pre to, aby uľahčili hľadanie zamestnania alebo samotné zamestnanie sa. Chránené pracoviská a chránené dielne sú niečo tak nedomyslené, že skôr odrádzajú, akoby pôsobili motivačne. U zamestnávateľov, ktorí založia takéto pracoviská, ide mnohokrát len o získanie finančných prostriedkov na krátky čas a potom po nich zľahne zem. Vyplácajú sa smiešne odmeny za riadne vykonanú prácu, v niektorých pracoviskách ide doslovne o zdieranie. Prečo by sme tam mali ísť robiť a skladať nejaké kábliky, robiť nepredajné veci niekomu, keď máme vzdelanie, skúsenosti a chuť pracovať vo svojom odbore? Väčšine z nás, ženám na vozíku, nie je umožnené realizovať sa v práci. To by musel fungovať systém ako taký, od rodiny a asistencie počnúc, zamestnávateľom končiac. A ten vôbec nefunguje! Štátu je úplne jedno, čo s nami je a zrejme mu to tak aj vyhovuje. Byrokracia, ktorá tu existuje, odrádza nielen zamestnávateľov, ale aj nás samotné. Ak zdravého človeka znechutí obehávanie úradov, tak my to máme tisíckrát zložitejšie. Vnútroštátne zákony, zákony EÚ či Dohovor OSN sú prijaté, schválené, ale načo? Aby len boli alebo aby sa rešpektovali a dodržiavali? Na Slovensku to nehrozí! Diskriminácia žien na vozíku je značná, dlhotrvajúca a pretrvávajúca, napriek tomu, že sa všeobecne „zakazuje“. Lenže napríklad, ak potrebujeme asistenciu nielen doma, ale aj pri práci, pýtam sa, je to také jednoduché si to vybaviť? Vôbec nie. Nielenže sa priznáva málo hodín asistencie, ale v práci nemôžeme mať toho istého asistenta, ale akéhosi „pracovného“, ktorého vybavovanie ide cez ten istý úrad, len iné oddelenie. Štáty v štáte! Máte aj desať posudkov na svoje postihnutie a každé môže byť iné. Preto zamestnávatelia bočia od nás a vidia v nás len problém. Sme skutočne problémom pre zamestnávateľov alebo sa už nájdu aj takí, ktorí sa nás neboja, zamestnajú nás a ocenia našu kvalitu práce? Aké sú vaše skúsenosti? Ľudmila Gričová
Z DOHOVORU o právach osôb so zdravotným postihnutím
Práca a zamestnávanie (§27)
1. Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Zmluvné strany zaručujú a podporujú uplatňovanie práva na prácu, a to aj osobám, ktoré sa stali zdravotne postihnutými v priebehu zamestnania, prijímaním primeraných opatrení, a to aj legislatívnych, ktorými okrem iného
a) zakážu diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia vo všetkých otázkach týkajúcich sa ktorejkoľvek formy zamestnávania vrátane podmienok náboru, prijímania do práce a zamestnávania, trvania zamestnania, kariérneho postupu, ako aj bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci;
b) budú chrániť na rovnakom základe s ostatnými práva osôb so zdravotným postihnutím na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky vrátane rovnakých príležitostí a rovnakého odmeňovania za prácu rovnakej hodnoty, na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci vrátane ochrany pred obťažovaním a práva na nápravu ujmy;
c) zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli uplatňovať svoje pracovné a odborárske práva na rovnakom základe s ostatnými;
d) umožnia osobám so zdravotným postihnutím účinný prístup k programom všeobecného technického a odborného poradenstva, k službám sprostredkovania práce, k odbornej príprave na výkon povolania a k ďalšiemu vzdelávaniu;
e) budú podporovať tvorbu pracovných príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím a ich kariérny postup na trhu práce, ako aj asistenciu pri hľadaní, získavaní a udržaní si zamestnania a pri návrate do zamestnania;
f) budú podporovať príležitosti na samostatnú zárobkovú činnosť, podnikanie, rozvoj družstiev a začatie vlastného podnikania;
g) budú zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore;
h) budú podporovať zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím v súkromnom sektore prostredníctvom primeranej politiky a primeraných opatrení, medzi ktoré môžu patriť programy pozitívnych opatrení, motivačné a iné opatrenia;
i) zabezpečia, aby sa pre osoby so zdravotným postihnutím na pracovisku realizovali primerané úpravy;
j) budú podporovať, aby osoby so zdravotným postihnutím nadobúdali pracovné skúsenosti na otvorenom trhu práce;
k) budú podporovať pracovnú a profesijnú rehabilitáciu osôb so zdravotným postihnutím a programy zamerané na udržanie si pracovného miesta a na uľahčenie návratu do práce.
2. Zmluvné strany zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli držané v podmienkach otroctva a nevoľníctva a aby boli chránené na rovnakom základe s ostatnými pred nútenou a povinnou prácou.
Národná rada Slovenskej republiky s dohovorom vyslovila súhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky dohovor ratifikoval 28. apríla 2010. Ratifikačná listina bola 26. mája 2010 uložená u depozitára, generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov. Pre Slovenskú republiku dohovor nadobudol platnosť 25. júna 2010.
(Ľ.G.)
0800 105 707 
