Koľkí z Vás žijú naozaj? Nie včera, nie zajtra, ale dnes? Vôbec nehovorím o tom, že sa u mňa úrazom zmenilo vnímanie. Nuž, preplo mi. A? Môj život je komplikovaný. Priznám sa, je to trochu zvláštny pocit, vystúpiť z auta a z kufra si vytiahnuť vozík. Jednému pánovi skoro vypadli oči: „Vy ste na vozíku?“ Nie, nie som, to mám iba módny doplnok.
Skutočne sme až natoľko iní? Včera sa moje deti fantasticky zabávali. A nielen moje. A viete, kto bol hlavný zabá- vač? Hluchonemý mladík. Vo vzduchu pulzovala radosť. A nič. Iba radosť. Bolo krásne ich sledovať - tu a teraz. Poviem to takto verejne. Minule som na elektrickom vozíku trielila do banky. Vychádzal z nej asi 40-ročný pán. „Super,“ pomyslela som si, „aspoň mi podrží dvere.“ Zmýlila som sa. Pozeral, ale nevidel.
Kam sa to rútime? Skutočne sme natoľko otupení, že nevnímame čo sa vôkol nás deje? Náš život je zlepenec včerajších povinností a zajtrajších plánov. A kde je dnešok? A čo už ak žiadne „zajtra“ nebude? Tiež som tak kedysi žila. A veľmi dlhý čas som u maminy mala odložené veci na športovanie, pre ktoré som si nestihla prísť. Pretože zajtra už nenasledovalo... Som hlboko poctená reakciami všetkých tých neznámych tvárí, ktoré ma pristavujú na ulici alebo mi pošlú ďakovný email. To ja ďakujem im!
Že prispeli ku kolektívnemu prebúdzaniu sa. Včera som smutne skonštatovala: „So mnou sa ani neporozprávaš, ani nepôjdeš do lesa na prechádzku...“ V očiach som mala slzy. Koľko zbytočností dokážeme denne povedať? Koho by napadlo žalostiť nad tým, že nepôjde do lesa na prechádzku? Pred časom ani mňa, dnes, keď je zo mňa inak obdarená bytosť, hľadám spôsob, ako sa do toho lesa dostať. A som vďačná, že ja počujem, ako šumí...
Dagmar Sváteková
Júl - August 2014
0800 105 707 
