Život bez obmedzení

„Prišla si o dar reči, aby Ťa ľudia viac počúvali srdcom“, povedal kamarát. A tú jeho „rozprávku“ som si vzala za svoje. Sú ľudia, ktorí ma zbožňujú, napriek tomu, že mi nezavolajú a nepokecajú si so mnou. Namiesto toho prídu a mlčky si sadnú ku mne. To, čo sa iní učia, mám ja už dávno za sebou - nevysloviť niekoľko dní ani slovko. Skúste si to. Jednoducho si ráno poviete, že bude ticho. Žiadne SMSky, žiadne e-maily, žiadne telefonáty... Poznám iba jedného človeka, čo to dobrovoľne vydržal tri týždne. Má môj obdiv! Neviem ani chodiť. A? Jasné, vzbudzujem údiv, keď sa niekto dozvie, že používam vozík. Nečakal to. Sediac za stolom pri šálke čaju, pôsobím „normálnym“ dojmom. A ja aj normálna som!
Všetci „nenormálni“ v mojom okolí sú prudko normálni. Že robia veci inak ako je zvykom? A?...

Včera kamarátka zviedla debatu na tému, kto udáva trend „normálnosti“ a povedala nám príklad, pri ktorom sme sa všetci smiali. A zistili sme, že naša „nenormálnosť“ je úplne v pohode. Spýtala sa, či vieme, prečo Francúzi račkujú. Zavrteli sme hlavami. Tak sa rozrozprávala o tom, že kedysi Francúzi úplne normálne hovorili. Až prišiel na trón kráľ, ktorí račkoval. Keďže bol sám a nechcel, aby sa mu smiali, dosiahol, aby račkovala celá krajina. :) Určite si pamätáte, ako boli biele autá najlacnejšie a ako boli vyslovene trendom. Ale späť k tomu, čo ma vlastne trápi. Odpovedala som, že nič, čo nebola prípustná odpoveď. A vtedy som zo seba vyhŕkla: „Trápi ma ľudská obmedzenosť.

Vychádzam z tvrdenia, že všetky bariéry sú len výsledok úzkoprsého rozmýšľania. A ako úzkoprso musíme rozmýšľať, keď dokážeme v strede chodníka urobiť obrubník (!) alebo neprekrytý odvodňovací kanál, nad ktorým márne naprázdno točím kolesami vozíka.“ Otvorene som sa priznala a nebolo to prvýkrát, že rovnako úzkoprso a obmedzene som premýšľala aj ja. Keďže mám stavebné vzdelanie, konkrétne technológie stavieb. Viem, že veci majú na milimeter sedieť, ale občas nevydalo - tak tam dáme schod. No a? Dnes by som sa za to najradšej priškrtila. Do obchodu nevojdem - schod. Prvenstvo drží miestna pošta, ktorá je po schodoch a plo- šina, ktorá zázrakom funguje, je zamknutá. To mi príde ako vrchol úzkoprsého rozmýšľania. Naproti tomu, chcem pochváliť základnú školu, kam chodí moja dcéra, že som im pripomienkovala nájazdovú plošinu a neprešiel ani mesiac a prerobili ju. Ešte sa nezabudli spýtať, či môže byť. :) My sami sebe dokážeme vytvárať obmedzenia, až sa rozum zastavuje. Pretože túžime patriť k tým „normálnym“. Patríme k nim až do doby, kým nezasadne na trón niekto, kto račkuje.
Dagmar Sváteková

November 2014