Rodinné prostredie a život pred úrazom
V období pred úrazom som ako SZČO pracoval ako vedúci prevádzky. Venoval som sa najmä pracovným povinnostiam, ktoré si vyžadovali veľa času, keďže som sa snažil o rozvoj svojho podnikania. K mojim záľubám by som zaradil najmä prírodu a šport. Môj život bol plnohodnotný a napĺňal ma.
Obdobie úrazu a zdravotná rehabilitácia
Po mojej autonehode ma ihneď s podozrením na úraz chrbtice previezli do najbližšej Fakultnej nemocnice v Nitre. V nemocnici som bol následne podrobený vyšetreniam na CT a magnetickej rezonancii, ktoré potvrdili úraz krčnej chrbtice a zlomeninu stavcov c5-c6. Po operácii som ležal niekoľko dní na oddelení ARO a po miernom zlepšení zdravotného stavu ma previezli na traumatologické oddelenie, kde som zotrval asi dva týždne. Po stabilizovaní zdravotného stavu som bol prevezený do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde som začal s komplexnou rehabilitáciou. Po prijatí a absolvovaní vstupných vyšetrení mi ošetrujúci lekár stanovil procedúry a každodenný program, ktorého som sa v rámci rehabilitácií zúčastňoval po dobu šiestich mesiacov.
Sociálna rehabilitácia osoby so zdravotným postihnutím
Po príchode z rehabilitačného centra a zistení základných životných potrieb, bolo dôležité zabezpečiť si určité kompenzácie, ktoré vyplývali v dôsledku môjho ťažkého zdravotného postihnutia. Najdôležitejším bolo zabezpečiť si invalidný vozík, ktorý bol špeciálne nakonfigurovaný pre moje potreby. Bezbariérovosť rodinného domu a blízkeho okolia bolo nevyhnutné zabezpečiť ihneď a podieľali sa na ňom rodinní príslušníci a známi. V Sociálnej poisťovni bola prostredníctvom rodičov podaná žiadosť o invalidný dôchodok. UPSVaR mi priznal osobnú asistenciu, ktorá je nenahraditeľná pri mojom každodennom fungovaní v živote. Asistent mi zabezpečuje základné životné potreby nevyhnutné pre život v rámci sebestačnosti a mojich aktivít. Kvôli návšteve školského zariadenia mi bol poskytnutý príspevok na zakúpenie osobného motorového vozidla, ktoré bolo prispôsobené mojim potrebám.
Vnímanie bariér
Bariéry vnímam stále ako veľký problém v spoločnosti, hoci sa to postupne zlepšuje. Inštitúcie v mojom okolí sú síce bezbariérové, ale keďže mám postihnuté aj horné končatiny, tak mi robí problém aj malá nerovnosť, a preto využívam pomoc osobného asistenta.
Sociálna integrácia po úraze
Po príchode z Národného rehabilitačného centra do domáceho prostredia som sa snažil organizovať si každodenný život a prispôsobiť sa úplne novej životnej situácii. Začal som rehabilitovať v domácom prostredí a navštevoval som aj špecializované rehabilitačné pracovisko v Partizánskom. Rehabilitácie ma v tom období časovo vyťažovali. Po určitom čase som cítil potrebu ďalšieho napredovania a osobnostného rozvoja. Po zaobstaraní osobného automobilu som začal žiť aktívnejší život a podal som si prihlášku na dvojročné maturitné štúdium. Pravidelne rehabilitujem a pracujem na zlepšovaní svojho zdravotného stavu, a preto opakovane navštevujem Národné rehabilitačné centrum. V súčasnosti sa venujem zdokonaľovaniu sa pri práci s počítačom. Týmto spôsobom udržiavam kontakty s priateľmi a snažím sa spoznávať nových ľudí. Svoje doposiaľ nadobudnuté poznatky a skúsenosti odovzdávam ostatným, ktorí sa v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia dostali do podobnej životnej situácie a potrebujú sa po ťažkom úraze integrovať do plnohodnotného života. Mojou výzvou a motiváciou je pracovať na zlepšení môjho zdravotného stavu a napredovaní, aby som mohol lepšie fungovať. Rehabilitáciám podriaďujem všetko. Rád sa stretávam so známymi z radu vozíčkarov a odovzdávam im rady a praktické skúsenosti, ktoré som po úraze nadobudol.
Aký dopad mal vznik invalidity na samotného jedinca a aký dopad to malo na rodinu?
Každý jeden človek, ktorý sa v dôsledku úrazu stane invalidným, nesie tento stav veľmi ťažko a takisto aj jeho najbližšia rodina. Ako sa hovorí, že kto nezažije, ten nepochopí, alebo pokiaľ sa to netýka niekoho osobne alebo niekoho z radu jeho blízkych. Invaliditu alebo zdravotné postihnutie znáša každý človek zle, rovnako aj svoj zhoršený zdravotný stav, ktorý negatívne ovplyvňuje jeho, ale aj celú jeho rodinu. Vždy to však veľmi záleží od daného postihnutia a to moje je závažné. Po úraze a následnom zistení trvalých následkov zdravotného stavu sa s tým rodina vyrovnávala veľmi zle. Začiatky boli veľmi ťažké. Pretrvávala beznádej, smútok, zlá nálada a neustály plač pri spomienke na úraz alebo pri pohľade na člena rodiny, ktorý zostal pripútaný na invalidný vozík. V živote hendikepovaného človeka zohrávajú domáce prostredie, a rovnako i jeho rodina dôležitú rolu v adaptácii do bežného života. Pre lepšie fungovanie je nevyhnutné vytvoriť osobe so zdravotným postihnutím bezbariérové podmienky pre jeho každodenný život, a v podstate boj. Psychická podpora od rodiny je tiež veľmi dôležitá a žiaduca. Takto to bolo aj v mojom prípade.
Ako vnímajú jednotlivci svoje ťažké zdravotné postihnutie vo vzťahu k rodine, okoliu a celej spoločnosti?
Veľmi záleží od hendikepu jednotlivca. Osobne mám pocit, že spoločnosť často hendikepovaného ignoruje a odsúva ho na okraj. Rodina by sa mala prispôsobiť životu a potrebám zdravotne postihnutého člena domácnosti a byť mu oporou. Niekedy sa však stáva, že rodina a blízki sú často až priveľmi iniciatívni a prehnane sa boja o svojho najbližšieho. Veľa činností vykonávajú za neho a držia ho v izolácii pred okolitým svetom. Hendikepovaný človek tak nemá dostatočný a najmä potrebný priestor na svoj osobnostný rozvoj.
Juraj Kreml
0800 105 707 
