Alena Kánová - Nad vozíkom už nepremýšľam

Alena Kánová - Nad vozíkom už nepremýšľam
Slovenská paraolympijská reprezentantka sa narodila v roku 1980 v Liptovskom Mikuláši. Ako štrnásťročná bola účastníčkou dopravnej nehody, po  ktorej zostala pripútaná na vozíček. Viete si predstaviť, že zo dňa na deň sa na vozíku ocitne dievča v puberte? 
Zlomí ju to a zostane do konca života zatrpknutá a  odkázaná na pomoc rodiny? Bude sa ľutovať, izolovať od vonkajšieho sveta a o  áske bude navždy len čítať v knihách? V príbehu Aleny Kánovej je všetko inak. Pretože nie okolnosti, ale naše reakcie na ne určujú náš život.



Ako vám lekári po operácii vysvetlili, čo sa vlastne stalo a čo vás čaká?
Bola som naozaj ešte dieťa, vedela som, že musím nejakú dobu ležať v nemocnici, kým sa nevyliečim. Však doktori predsa vedia, čo robia. V štrnástich si, samozrejme, neuvedomujete, že poškodenie miechy znamená vozík. Pred dvadsiatimi rokmi neboli ani diagnostické prístroje na takej úrovni ako dnes. Lekári v Trstenej nemali k dispozícii cétéčko, ale len röntgen a ani sami nevedeli, ako sa môj stav bude meniť. Nemohli mi povedať, že budem po zvyšok života definitívne na vozíku. Nechcem sa k tomu veľmi vracať, no podľa toho, ako sa to ďalej vyvíjalo, som rada, že vôbec sedím.

Boli ste vo veku, keď sa už pozeráme na svet vlastnými očami, hľadáme si v ňom miesto a používa sa aj ďalšia vzletná metafora – že sa začíname stavať na vlastné nohy. Ako si na  obdobie dospievania spomínate vy?
Ako na obdobie liečenia. Dostala som sa do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde som sa stretla s ľuďmi s ešte ťažšími osudmi a v  oveľa horšom zdravotnom stave ako bol môj. Aj to mi veľmi pomohlo, človek je napokon rád, že sú veci tak, ako sú. Na sebaľútosť či temné myšlienky som naozaj nemala veľa času, po  roku intenzívnej liečby som sa hneď vrátila do školy a zároveň športovala. Pohyb je pre vozičkára absolútny základ, cvičiť, rehabilitovať a udržiavať sa vo forme treba stále.



Vynechali ste rok v škole, vrátili sa medzi celkom iných žiakov na strednú a navyše na vozíku. Ako vás prijali?
Nebolo to úplne bezproblémové. Mala som síce na  prijímačkách jedny z  najlepších vý- sledkov, no riaditeľ sa obával môjho prijatia. Otec sa ponúkol, že sám prerobí toaletu, aby som ju mohla používať a bude ma nosiť po  schodoch, no nepomohlo. Až keď sa v škole zastavil profesor Myrón Malý z  Kováčovej a riaditeľovi vysvetlil, že hlavu mám v poriadku, akurát nemôžem chodiť, nechal sa presvedčiť. Nakoniec sám zhodnotil, že každá rarita trvá maximálne tri dni.

Stolný tenis, lyže, curling, cestovanie
Všetky najvzácnejšie medaily, ktoré ste počas svojej doterajšej športovej kariéry pozbierali, ste venovali. Zlatá z paralympiády v Sydney išla vašim rodičom, aténsky bronz ste venovali mestu Ružomberok, striebro z Pekingu Národnému rehabilitačnému centru v Kováčovej a bronz z Londýna putoval pani Eve Sirackej, prezidentke Ligy proti rakovine. Vydražil sa napokon za 10 500 eur, ktoré pomohli onkologickým pacientom.




Najemotívnejšie darovanie medaily ste však vraj zažili už na stužkovej.
Málokto zo spolužiakov tušil, že športujem a že sa venujem stolnému tenisu. Väčšina sa to dozvedela, až keď som v roku 1998 priniesla z mojich prvých majstrovstiev sveta v Paríži striebornú medailu a venovala ju ružomberskému gymnáziu a spolužiakom, ktorí ma tak obetavo nosievali po schodoch. Bol to neplánovaný program na stužkovej a väčšina z nás veru plakala. Mám doma množstvo medailí a ocenení na čestných miestach a veľmi si ich cením, ale tie najvzácnejšie som venovala. Bolo to poďakovanie tým, ktorí mi k ich zisku najviac pomohli a zároveň boli veľkou motiváciou, pre ktorú sa mi oplatilo bojovať. Či už to boli spolužiaci, rodičia, môj osobný tréner Roman Cibulka, tento prejav vďaky im nesporne patrí. Veľakrát sa totiž pozerá iba na výsledky športovcov, ale málokto vidí tím ľudí okolo nich.

Trochu sme predbehli sled udalostí, ale už z počtu vašich darovaných medailí je zrejmé, že medzi paralympionikmi patríte medzi slovenskú stolnotenisovú špičku. Bol pingpong medzi vašimi obľúbenými športovými disciplínami aj pred úrazom?
Ako dieťa som vyskúšala veľa športových krúžkov, medzi nimi aj stolný tenis. Vedela som teda, že sú naň v Ružomberku dobré podmienky a  má širokú základňu. Doma sme navyše mali pingpongový stôl, mohli sme hrávať, koľko sa nám len chcelo. Keď som bola v Kováčovej, mala som šťastie, že v rovnakej dobe tam trénovali naši reprezentanti Mirko Rybár či Janko Riapoš. Po obede som väčšinou nemala čo robiť, tak som čas trávila pri pingpongovom stole. Vyskúšala som si aj pár iných športov, no ukázalo sa, že mám talent hlavne na stolný tenis. Vtedy som mala jediný cieľ, nominovať sa na majstrovstvá Slovenska.



Reprezentačné povinnosti vás zaviedli do mnohých kútov sveta, no do zahraničia vyrážate aj na dobrodružné cesty. Pritom veľa ľudí (vrátane samotných vozičkárov) je presvedčených, že kto nemôže chodiť, nemôže predsa ani cestovať. Ako to, že vy ste sa vybrali dokonca aj pod Mount Everest?
Držím sa jednoduchej zásady, že dáko bolo a dáko aj bude. Nezisťujem si veľmi vopred, aké sú v danej krajine podmienky pre vozičkárov. Veď uvidím, keď tam dorazím. Dnes naozaj nie je problém zohnať dobrú letenku kamkoľvek. Pokiaľ mám čas a dobrú partiu, môžeme ísť kamkoľvek, ale zásadne bez cestovnej agentúry, kde sa všetko len zbytočne predraží. Takže kúpime letenky a ostatné sa rieši na mieste a program prispôsobujeme podľa potreby. Osobne mám rada Áziu, sú tam milí ľudia, dobrá strava, pomerne lacno a hlavne širšie dvere na kúpeľniach, čo je pre vozíčkarov to najpodstatnejšie. Oveľa horšia je situácia v Južnej Amerike, kde aj to, čo by malo byť bezbariérové, také nie je. Cestovaním človek získava všeobecný rozhľad, iný pohľad na svet. Vždy sa mi však potvrdzuje, že na Slovensku je najlepšie a najkrajšie. Málokto si uvedomí, že mať štyri ročné obdobia je úžasné!

S kým podnikáte takéto výpravy?
Je to rôzne. Pokiaľ cestujem s  babami, sme viac v  kontakte s domorodcami, ktorí mi pomáhajú s presunmi, pokiaľ s mužmi, cítim sa bezpečnejšie. Raz som takto cestovala do Ázie s kamarátom Peťom, s ktorým sme sa dovtedy videli asi päťkrát, a odvtedy sme sa už od seba neodtrhli. Keby nám pred cestou niekto povedal, že sa dáme dohromady, tak ho asi obaja vysmejeme.


Vozičkára najlepšie motivuje vozičkár

Ako stolná tenistka ste za  uplynulých dvadsať rokov pre Slovensko získali celý rad medailí a verím, že k  ním pribudnú ešte aj ďalšie. K  letnému športu ste si však pridali aj zimný a stali ste sa súčasťou curlingového tímu a  to nie sú ani zďaleka všetky vaše aktivity. Vyštudovali ste právo a svoje vedomosti a skúsenosti zúročujete ako členka športovej komisie Medzinárodnej stolnotenisovej federácie a aj ako šéfka Paraolympijského motivačného centra v Kováčovej.



Ako vznikla myšlienka na jeho založenie?

Túto myšlienku sme s Jankom Riapošom a  pánom profesorom Myrónom Malým mali už dávnejšie, no centrum sa otvorilo až v roku 2013. Jeho hlavným poslaním je motivácia a včasné znovuzačlenenie ľudí po úraze opäť do spoločnosti aj pomocou športu, no radíme im ako aj naďalej viesť plnohodnotný život.

Skúsený personál v Kováčovej vie s pacientmi s najrôznejším postihnutím dlhodobo a systematicky pracovať a pripraviť ich na  návrat do  bežného života. Nie je však nič dôveryhodnejšie, ako keď čerstvému vozičkárovi odovzdá svoje skúsenosti iný vozičkár. S  čím všetkým sa na Motivačné centrum môžu obrátiť?
Klientom poskytujeme poradenstvo najmä v sociálno-právnej oblasti, vieme poradiť, ako si napríklad vybaviť invalidný dôchodok, o aké peňažné príspevky žiadať, ako si debariérizovať byt, ako nájsť vhodné zamestnanie. Organizujeme športové akcie, besedy, požičiavame kompenzačné pomôcky, pomáhame vyberať vhodný vozík a pripravujeme školu správneho sedenia na  ňom. Ku každému klientovi pristupujeme individuálne a dávame rady, ktoré sa na internete len ťažko hľadajú. Odpovedáme na  otázky, na aké len ťažko odpovie lekár alebo fyzioterapeut, lebo sú to rady zo života. Predsa len, vozičkár vozičkárovi v niektorých prípadoch poradí lepšie a vie ho aj lepšie pochopiť – napríklad ako prekonávať prekážky na ceste, ako nakladať vozík do auta, alebo čo s urologickými problémami. Aj ja sama sa učím celý život. Práve teraz, po dvadsiatich rokoch na vozíku, som až v tehotenstve zistila, že neexistujú lepšie nohavice pre vozičkárov ako tehotenské. Majú fantastické vysoké sedy, ktoré potrebujeme, keďže stále sedíme.

Ako sa záujemcovia o služby Paralympijského motivačného centra môžu s vami spojiť?
Sídlime priamo v budove Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, ale môžu nás kontaktovať aj telefonicky, emailom alebo cez sociálne siete. S  trochou čierneho humoru môžem povedať, že niekde sa stane nehoda, človeka ešte len vezú na operačný stôl, no ja už viem, že mám budúceho kolegu a klienta. Čierny humor vozičkári praktizujú často a radi, veď aj pre nich je s ním život ľahší. Ale asi naň každý dozrieva v inom čase. Aj na vysporiadanie sa s nehodou alebo úrazom treba dozrieť a aj pri tom môžu byť veľmi nápomocní skúsení vozičkári. Ani ja som zo začiatku nebola sebestačná, no pamätám sa, ako mi jeden kamarát priam vynadal: „Spamätaj sa, dievča, veď máš predsa zdravé ruky.“ Bola som na neho vtedy naozaj chvíľu naštvaná, ale naštartovalo ma to. Dnes však viem, že urobil to najlepšie, čo mohol. Len nedávno sme mali podobný prípad v Kováčovej, keď po nehode priviezli človeka vo veľmi zlom stave, fyzickom aj psychickom. Až po  niekoľkých mesiacoch začal pomaly prehodnocovať svoje priority, stále sa však veľmi čuduje, ako všetko zvládam na vozíku. Zvláštne, ja nad vozíkom už vôbec nepremýšľam. Snažím sa žiť každý deň naplno.

Eva Bacigalová
Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk