Kristína nám ukáže ako sa dá precestovať svet na vozíčku

Prečo? Čo sa stalo?
Pred piatimi rokmi som pracovala vo Švajčiarsku, kde som sa cez jeden voľný víkend šla lyžovať. Rada som lyžovala rýchlo a  aj preto som až veľmi neskoro zbadala, že dráha mení smer. Na jej konci som vyletela a dopadla tak nešťastne, že som si zlomila stavec. A  tak sa to všetko začalo. Poranila som si miechu a odvtedy je vozík mojou každodennou súčasťou.

Dá sa zmieriť s osudom? Ako ste sa vysporiadala s tým, čo sa Vám stalo?
Nikdy som to nebrala tragicky, kvôli rodine a najmä kvôli sebe som sa nastavila tak, že život ide ďalej a  vozík mi len bude robiť spoločnosť. Neprestala som robiť veci, ktoré som robila dovtedy, práve naopak, začala som konečne žiť naplno. Cestovať a spoznávať svet, študovať a venovať sa naozaj tomu, čo ma baví.

Vozíček je vašim kamarátom od začiatku?
Vždy som bola technický typ, takže som sa s vozíkom spriatelila veľmi rýchlo. Každému som dokonca dala meno a zatiaľ mám doma Ruda a Otta. Obom som aj prelakovala kolesa naružovo, takže teraz je to také moje poznávacie znamenie.

Ste veľmi pozitívna, stále usmievavá... Čím to je?
Snažím sa vo všetkom hľadať to dobré a najmä vždy zostať nad vecou. Život je predsa príliš krátky na to, aby sme sa doma opúšťali a vyhovárali, že niečo sa nedá. Pre mňa bariéry neexistujú, tie si každý z nás vytvára v hlave. Stačí sa len obklopiť tými správnymi ľuďmi, ktorí nám pomôžu dokázať, že keď sa chce, všetko sa dá. Ja svoj vozík neberiem ako niečo tragické, je to len rýchlejší spôsob prepravy alebo praktická stolička, ktorú mám vždy so sebou.

Žijete život naplno, veľa cestujete. Dá sa na vozíčku precestovať svet? Kde najďalej ste bola? Ktorá krajina Vám učarovala a prečo?
S cestovaním som začala asi 10 mesiacov po úraze, keď sme sa s  kamarátkou Marci rozhodli precestovať Strednú Ameriku z Panamy až do Mexika a  naspäť. Bolo to úžasne trojmesačné dobrodružstvo, po ktorom mi cestovanie zachutilo ešte viac. Navštívila som už mnoho krajín, ale ešte stále je čo objavovať. Naposledy to bola Argentína a už teraz viem, že sa sem čoskoro vrátim opäť. Mám rada lowcost cestovanie, takže vždy striehnem na lacné letenky a ubytovanie riešim cez couchsurfing, kedy zadarmo prespávam u miestnych ľudí v obývačke na gauči. Takto mi to vyhovuje, pretože človek vždy dostane skvelé tipy od domácich, kde a čo sa naozaj oplatí vidieť a ochutnať. V septembri sa vraciam do Španielska pokračovať v štúdiu na univerzite, pretože práve túto krajinu som si zamilovala. Úžasní ľudia, jedlo a najmä prostredie. Celý rok teplučko, žiadna slovenská zima či sneh. Predsa len, na vozíku je takmer nemožné prežiť našu zimu aktívne, a  aj preto si myslím, že viacerí vozičkári preferujú v zime vypadnúť niekam do tepla.


Voziť sa na trabante po Austrálii to musel byť obrovský zážitok. Povedzte nám o tom viac.
Asi rok po úraze ma oslovili chalani z trabantov, či by som s  nimi nechcela ísť na ďalšiu cestu. Ja som o žiadnych trabantoch dovtedy nepočula, ale hneď sa mi to zdalo ako skvelý nápad, a tak som súhlasila. O pol roka sme už vyrážali na pôvodne plánovanú trojmesačnú cestu naprieč Austráliou a Indonéziou až do Thajska. Jeden neskutočný zážitok s ďalšími ôsmimi ľuďmi, s ktorými sme nakoniec na ceste strávili pol roka. Spávanie v stane alebo len tak pohodení na zemi, varenie na ohni či premiestňovanie sa v našich starých strojoch sa stalo každodennou aktivitou. Človek si na tento životný štýl celkom rýchlo zvykol, takže nám niekedy nevadilo ani to, že sa nie je kde aj dva týždne osprchovať. Navštívili sme veľa miest, ktoré by som inak asi nikdy nevidela. Na ceste sme boli dvaja vozičkári, mali sme vlastný Trabant “hycomat” a v šoférovaní sme sa striedali. Pre mňa to bol doteraz môj najlepší a najintenzívnejší cestovateľsky zážitok.



Čo bolo pre Vás najväčším adrenalínom na cestách?
Adrenalín sme zažívali, keď sa nám autá občas pokazili. Vlastne to nebolo občas, ale skoro každý deň. Chalani už našťastie mali dosť skúseností na to, aby vždy poruchu čo najrýchlejšie opravili a  mohli sme pokračovať ďalej. Stalo sa nám však aj to, že sme jednu súčiastku nemali a bolo treba týždeň čakať, kým nám priletí z Čiech. Vtedy človek začne na ceste robiť mnoho divných vecí, len aby sa zabavil. Nejaký väčší adrenalín sme asi nezažili, každý deň bol však plný nových vecí a zážitkov.

Čo by ste chcela odkázať ľuďom s  podobným osudom?
Najdôležitejšie je zostať pozitívne naladený, aj keď to je veľmi ťažké. Život sa na vozíku nekončí, práve naopak, ide ďalej a záleží len na nás ako ho prežijeme. Treba si ďalej plniť sny a žiť naplno, pretože nie je nič horšie ako zostať zatvorený doma a  opúšťať sa. Vtedy prestávame žiť.



Rozhovor s Kristínou Madajovou spracovala Iveta Burianeková