Som vďačná

Ja sa však aj napriek tomu usmievam na svet.
Viete prečo?
Pri svojich potulkách rehabilitačnými zariadeniami samozrejme o barlách sa mi podarilo dostať aj do rehabilitačného centra Adeli v Piešťanoch, kde človek vidí fakt rôzne stavy. S dýchacím prístrojom, so sondou na kŕmenie odkázaných na 24 hodinovú starostlivosť a polohovanie. Vtedy som si uvedomila, aká krehká je hodnota bytia na tomto svete. Akí sú tí ľudia šťastní a svojim spôsobom spokojní,„len“ pretože niekto zabezpečí ich základné potreby. A úsmevom dokážu rozžiariť deň ostatným. Lebo aj keď príroda niekomu ubrala zdravíčka vzápätí to niečím vykompenzovala, napríklad zmyslom pre humor. Mohla by som byť nahnevaná na svet za to, čo všetko nemám. Ja sa však snažím pozerať na to, čo mi zostalo. A som vďačná. A vďaka tomuto pocitu viem získať niečo pozitívne. Na to, že ráno vstanem a viem sa samostatne nadýchnuť. Na to, že sa viem postaviť a prejsť na záchod. Na to, že sa viem najesť lyžicou. Na to, že viem zdieľať svoje radosti, starosti a potreby s ostatnými.
Sú to samozrejmosti, alebo veľké veci?
Človek si ich uvedomí, až keď ho „priklincuje“ na posteľ. Jasné, každý ma právo na 10 minút ľutovania sa, keď je deň zlý alebo keď sa nedarí. Alebo keď si až príliš uvedomuje svoje limity. Ale dôležité je nezostávať v  tomto stave dlho. Vždy je tu niekto, kto nám môže pomôcť – rodina, kamaráti, či osobní asistenti treba sa len ozvať a povedať, čo potrebujeme.

Autor: Katarína Račáková