Svedectvo o Božej láske

Svedectvo o Božej láske

Tento článok som sa rozhodla napísať preto, lebo som v 29 rokoch svojho krásneho života s detskou mozgovou obrnou (DMO) pochopila, že všetko, čo sa nám na našej životnej púti stane, nie je iba Boží rozmar, ale skôr jeho vynikajúci premyslený plán, ako s nami niečo dôležité dosiahnuť.

Doteraz som bola pevne presvedčená o tom, že všetko, čím človek v živote prejde, sú len akési molekuly viacerých náhod po kope, a že Pán Boh dozerá, aby sme všetko zvládli tak, ako sa to od nás čaká. Dnes už viem, že táto moja malá hypotéza je pravdivá asi natoľko, ako fakt, že raz bude na oblohe svietiť ružové slnko, teda vôbec, preto ju zamietam.
Z toho dôvodu urobím nasledovnú korekciu svojho predpokladu takto: „Pán Boh, nie len na nás dozerá, ale aj plánuje situácie, ktoré zvládneme, aby nás posilnili a doviedli priamo k  nemu.“ Ak sa nám zdá, že sme slabí a  niečo nedokážeme, tak práve vtedy sme najsilnejší, pretože on nás vždy podrží za ruku a dá nám potrebnú nádej, silu a odvahu.
Ako to viem? Nuž, na vlastnej koži som zažila Božie pohladenie resp. jeho životne povzbudenie čí nakopnutie vpred. Celý svoj život veľmi tvrdohlavo bojujem s diagnózou kvadrospastická DMO a epilepsia. Presne tak, ako mnohí iní ľudia na tomto svete, ktorí majú môj veľký rešpekt a úctu.

Som mladé dievča pripútané na invalidný vozíček, ktoré by mohlo mať tisíc snov. Veď prečo nie? Mať pekného a láskavého chlapca s modrými očami a blond vlasmi, vlastnú rodinu s deťmi a pred menom titul doc., tak ako mnohí moji bývalí profesori. Lenže, ak máte za životného súpera DMO a vozíček, všetky vaše normálne sny odfúkne vietor a vidíte ich už iba z diaľky. Často sa za nimi nedokážete načiahnuť a zobrať si ich späť. Z toho dôvodu sa teda väčšina z nás sústredí na jeden cieľ, ktorým je aspoň minimálna miera samostatnosti.
Ako ju však dosiahnuť, keď ste celý život na niekom závislý a funguje Vám iba vaše IQ a EQ.
Dá sa to vôbec? Nie je to skôr utópia ako skutočnosť?

Každý deň rozmýšľam nad týmito otázkami niekoľkokrát denne z  dôvodu strachu o  svoju budúcnosť. Možno práve preto som absolvovala týždenný, intenzívny, rehabilitačný pobyt v istom zariadení. Najprv som to vnímala ako určitú formu úžasného a psychicky ozdravujúceho protestu voči DMO. Myslela som si, čo ak sa s tým dá niečo malé urobiť. Keď som prišla prvý deň na terapiu, mala som strašne krásny pocit z toho, že niečo s DMO robím. Bolo mi jedno, akým smerom sa to pohne, či nepohne, iba som sa proste snažila. Na konci terapie sa však stala malá nehoda. Natiahla som si šľachu, pretože moje telo zatiaľ nebolo zvyknuté cvičiť a tak protestovalo. Druhý deň som na terapiu neprišla vôbec. Bolo pre mňa ťažké pozerať sa na svojich blízkych a vedieť, že aj oni sa trápia. Moja bolesť sa nedotýkala iba mňa, ale všetkých, čo mi pomáhali a to najmä mojej rodiny.

Toto poznanie ma desilo viac ako úraz, lebo som na nich nechcela preniesť negatívum. Prekladali ma z vozíka do postele viackrát denne, vždy keď som niečo potrebovala a vždy ma to zabolelo. Niekedy bolo neovládateľné skrývať slzy. Vždy zvyknem byť veselá. Je to moje životné krédo. Myslím si, že práve veselosť ma bude posúvať vždy ďalej a ďalej a takto v živote niečo dosiahnem. Vtedy sa to však nedalo. Bolo pre mňa veľkým otáznikom, že kto z nás trpí viac. Či moji blízki, pretože najťažšia vec na svete je hádam, pozerať sa na niekoho, komu nemôžeme pomôcť, alebo ja, ktorá to musí vydržať.
Rozmýšľala som o tom, či mám alebo nemám nastúpiť ďalší deň na terapiu. Pravdupovediac, chcela som ísť aj domov, no zároveň som chcela ešte vidieť takého pozitívneho človeka, akým bol môj terapeut. Verila som, že Boh a terapeut si ma dokážu po emocionálnej stránke nastaviť tak, že svoj čiastočný boj s  DMO ustojím. Vkladala som do toho všetku svoju nádej a vieru. Dokonca som si v hlave vytvorila súkromný projekt o silnom terapeutickom vzťahu medzi mnou a terapeutom. V duchu som si myslela, čo ak mi ten človek niečo pozitívne v živote zanechá. Ak tam neprídem, tak sa o to pripravím. Som rada, že vo mne zvíťazila táto skutočnosť, lebo naozaj to aj tak bolo. Keď som prišla na terapiu opätovne, strašne som sa bála, že si ublížim ešte viac. Keď som ho však uvidela, ten strach niekde zmizol. Bol milý, komunikatívny a presvedčil ma o  tom, že mu na mne trošička záleží. Preto som si ani nevšimla, že mám vôbec „nejaké bolesti“! Znova sa mi vrátil pocit šťastia a tým, že sa tento pocit vrátil, mohla som zase proti DMO bojovať. Preto som rada, že sa mi tento úraz stal, aj keď každý deň by som ho v živote asi mať nechcela. Keď sa Vám niečo stane, čo nepredpokladáte, že vôbec zvládnete, lebo si myslíte, že to nemôžete predýchať, najprv máte chuť všetko vzdať. Po 5 minútach intenzívneho uvažovania to prehodnotíte a poviete si, ľudia okolo mňa stoja za to, aby som sa snažila.
A napokon, čo ak je to Boží zámer, tak ako to bolo v  mojom prípade? Myslím si, že Boh ma naučil, že aby som si mohla niečo vážiť, najprv musím niečo ťažké zažiť, potom to musím akceptovať, ísť ďalej, spolupracovať s ľuďmi, ktorým na mne záleží a snažiť sa niečo dosiahnuť. Pričom tá snaha niečo dosiahnuť, je vždy neurčitá a  prchká. Môže byť pravdivá či skôr utopická. No dôležité je, aby ste sa vy snažili. Prehráte, ak necháte niekoho iného, aby sa snažil za Vás. Nech už máte akúkoľvek chorobu, nikdy pred ňou necúvajte a  stále kráčajte vpred. Aj keby to malo znamenať to, že sa pohnete iba o krok ďalej. Na konci terapie som sa s pomocou posadila a udržala rovnováhu v sede.
Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Cítila som sa práve tak, ako keby mi položili dúhu k nohám. Bolo mi aj do plaču aj do úsmevu, teda moje emócie boli ako jemný premenlivý dážď. Dokonca som mala pocit, že som v mojom malom, súkromnom nebi s Pánom Ježišom, ktorý ma hľadí po lícach, aby ma upokojil. V  prípade choroby veľmi túžite aj po malých pozitívnych zmenách. Často si želáte jeden deň životnej prestávky, lebo ste vyčerpaný a padáte na kolená. V tom však príde Boží zásah a Vy sa cítite lepšie. Malé zázraky prichádzajú z neba postupne a je pri nich potrebná sebareflexia, nádej, viera a láska v najrôznejších podobách. Tieto vlastnosti nám pomáhajú aspoň trošku pochopiť Boží plán vytvorený pre nás. Prijať ho a šíriť okolo seba pokoj a šťastie. Keď som tam prišla, bola som viac menej ležiaci klient, ktorý na sedenie potreboval oporu. Sama neviem, ako sme to s terapeutmi dokázali. Viem však, že všetko to, čo som zažila, som prežiť musela, aby som sa dostala do tohto bodu.
Čiže Pán Boh to pre mňa takto mal naplánované a inú cestu pre mňa nezvolil. Keby bola tá cesta trošku ľahšia, vôbec by som si neuvedomila, že moja osobnosť je natoľko silná, že zvládne skoro každý problém. A  toto je pre mňa najkrajšie poznanie, aké som v živote zažila. Je to také malé svedectvo lásky voči mne, ktoré mi Boh dáva. Veľmi by som chcela, aby bol práve tento článok istou nádejou aj pre Vás, milí čitatelia, lebo tam, kde je kúsok nádeje, je aj zmysel života, láska a viera v to, že na svete nie sme náhodne. Každý z nás sedíme Pánovi Ježišovi pevne na kolenách a  aj keď niekedy strácame rovnováhu, on sa o nás vždy postará, aj keď inak, ako čakáme. Nebojme sa teda chvíľ, ktoré sú pre nás ťažké, lebo sme v bezpečí.

Možno nepatríte medzí ľudí, čo veria v Boha, ale aj tak čítate tieto riadky, preto Vám nebudem vnucovať svoje náboženské presvedčenie. Každopádne sa však aspoň pokúste uveriť myšlienke, že tento krásny svet je tu práve pre Vás a máte v ňom svoje špecifické, dôležite miesto. Na základe tohto presvedčenia potom vždy v  každej situácii nájdete svoj životný štvorlístok šťastia práve tak, ako som ho ja našla vo fyzioterapii.

​Mgr. Diana Kankulová Kontakt: diuska.k@gmail.com

Informácie o zdvíhacích zariadeniach pre ZŤP osoby a seniorov

Plošina, schodolez, secačka, stropný zdvihák?  Bezplatná konzultácia ohľadom zdvíhacích zariadení.

0800 105 707

spig@spig.sk

 

verify

* Tento údaj je povinný