Život to nie je len úspech a vonkajšie šťastie. Vstupujú doň choroby, strácame ľudí, ktorí sú nám blízki. Cesta ku šťastiu nie je prechádzkou ružovou záhradou, lež je kľukatá, plná zradných strží, tŕňov, zdanlivo nepriechodných balvanov a negatívnych vnemov. Ak sa však na svoj život pozeráme s vďakou, temnota, ktorá v podobe nepríjemnej udalosti vstúpila do nášho života sa môže rozjasniť a aj to, čo je trpké, bolestivé, nás nakoniec môže obohatiť a posunúť dopredu. Život pani Marty Ondrišejovej nerušene plynul ako pokojná rieka príjemnými zákutiami. Založila si rodinu, po čase prišlo na svet prvé vytúžené dieťatko, chlapček Filipko a dva roky po ňom Adamko. Rodičia vychovávali svoje deti s láskou predchnutí šťastím a vďačnosťou, vďaka čomu u nich prekvital harmonizujúci pokoj a spokojnosť. Prvé dieťa Filipko sa síce narodil s menšou telesnou vadou, t.j. nožičkou vytočenou do vnútra, tú mu však zoperovali a následne chodil na rehabilitácie, čo však rodičom neskalilo radosť so synčeka. Pred dosiahnutím prvého roka však začal mať zdravotné problémy, ktoré lekári diagnostikovali ako akútny 3 – komorový obštrukčný hydrocefalus, ktorý bol operačným zákrokom riešený i keď s určitými komplikáciami. Filipkov vývin to však naoko neovplyvnilo a všetko sa zdalo byť v poriadku. Každého polroka s ním absolvovali CT mozgu. Avšak v štvrtom roku jeho života si rodičia všimli, že má neprirodzene privreté viečka, o čom ihneď informovali lekára. Filipko podstúpil vyšetrenie na CT i ďalšie vyšetrenia, ktoré však boli negatívne, no nespokojní rodičia trvali na ďalších vyšetreniach a tak napokon absolvoval vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Až to ukázalo, že na mozgu má veľký nádor mozgového kmeňa o veľkosti pingpongovej loptičky, pričom lekári nevedeli, či sa jedná o nádor nezhubný, alebo zhubný. Tým vyvstal vážny problém, pretože v tej dobe ešte lekárska veda nebola na takej úrovni ako dnes a hrozilo, že Filipko operáciu neprežije. Nakoniec síce k operácii pristúpili, lenže v priebehu operácie došlo k vážnemu poškodeniu mozgu, pričom následne bol dlhé dva mesiace v kóme. Jeho ďalší vývin stagnoval a došlo k ťažkej mentálnej retardácii s porušením rečového prejavu.
Rodina sa ocitla vo veľmi ťažkej a zložitej situácii, ktoré sa bohužiaľ často riešia rozvodom, no v tomto prípade to bolo opačne. Obidva rodičia spoločnými silami sa dokázali so vniknutým stavom vyrovnať, pričom manžel bol i je svojej manželke silnou morálnou oporou. Od tejto chvíle s Filipkom obidvaja terapeuticky pracovali a ešte navštevoval špeciálnu školu, kde mal individuálne vzdelávacie. 2 krát týždenne. Následne nastúpil na 4 hodiny do ambulantnej sociálnej služby v Partizánskom. Keďže potrebuje 24 hodinovú starostlivosť, momentálne ho opatruje pani Ondrišejová. Je veľmi ťažké, až nemožné pochopiť, že napriek vážnemu zdravotnému stavu jej syna, ktorý je odkázaný na starostlivosť inej dospelej osoby, lebo v dôsledku svojho ťažkého zdravotného postihnutia nemôže vykonávať niektoré nevyhnutné životné a sebaobslužné činnosti, mu nebol schválený peňažný príspevok na osobnú asistenciu, kvôli čomu bojuje už štvrtý rok na súdoch za to, čo mu malo byť automaticky priznané. Za práva detí so zdravotným znevýhodnením musia bojovať len ich rodičia, kto iní? Všetko to, čo pani Ondrišejová doposiaľ zažila v spojitosti s jej úsilím Život to nie je len úspech a vonkajšie šťastie. Vstupujú doň choroby, strácame ľudí, ktorí sú nám blízki. Cesta ku šťastiu nie je prechádzkou ružovou záhradou, lež je kľukatá, plná zradných strží, tŕňov, zdanlivo nepriechodných balvanov a negatívnych vnemov. Ak sa však na svoj život pozeráme s vďakou, temnota, ktorá v podobe nepríjemnej udalosti vstúpila do nášho života sa môže rozjasniť a aj to, čo je trpké, bolestivé, nás nakoniec môže obohatiť a posunúť dopredu. Vďačnosť je zdrojom mojej sily www.inakobdareni.sk júl -september 2019 I Inak obdarení I 5 skutočný príbeh ¨ zabezpečiť synovi maximálnu starostlivosť ju podnietilo začať sa venovať tejto problematike aj profesionálne. A tak v roku 2012, keď pracovala na polovičný úväzok vo firme Honeywell, aj opatrovala syna, začala popri zamestnaní študovať na vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety bakalárske štúdium, ktoré ukončila v roku 2014. Následne sa zamestnala v zariadení sociálnych služieb, ktoré navštevoval aj jej syn, avšak naďalej si zvyšovala svoju odbornú kvalifikáciu magisterským štúdiom, ktoré úspešne zakončila v roku 2016.
V tom istom roku si urobila osvedčenie na terapeutické techniky v sociálnej práci, t.j. modul ergoterapia (Ergoterapia je liečba osôb s telesným a duševným ochorením alebo disabilitou, pri ktorej sa používajú špecificky zvolené činnosti s cieľom umožniť osobám dosiahnutie maximálnej funkčnej úrovne a nezávislosti vo všetkých aspektoch života). A v roku 2018 absolvovala vzdelávacie kurzy „Špecifiká práce v multisenzorickom prostredí - úvod do problematiky snoezelen a snoezelen v praxi“ (Snoezelen je multifunkčná metóda, ktorá sa realizuje v obzvlášť príjemnom a upravenom prostredí pomocou svetelných a zvukových prvkov, vôní a hudby, pričom jej cieľom je vyvolanie zmyslových pocitov). Jej snom však bolo pomáhať ŤZP ľuďom a pretaviť svoje bohaté odborné skúsenosti do praxe, čo sa jej podarilo dňa 15.12. 2017, založením Centra Naša chalúpka, o.z.
zdroj: http://www.nasachalupka.wbl.sk/
V občianskom združení chce vďaka najmodernejším odborným poznatkom s využitím najnovších lekárskych výskumov v symbióze s citlivým a ľudským prístupom zmysluplne pomáhať ŤZP ľuďom vo skvalitňovaní ich života s úspešným zaradením sa do života spoločnosti. Ako ovplyvňuje dieťa so zdravotným postihnutím život a vzťahy vo vašej rodine? Plus, čo by ste odkázala, respektíve čo by ste poradila podobným rodinám ako ste Vy? Pre každú rodinu je narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím obrovský šok, ktorý časom odznieva. Život sa pre nás zastavil, našťastie iba na chvíľu. Treba žiť, starať sa a snažiť zabezpečiť všetko potrebné. V takomto prípade je podľa mňa najdôležitejšia silná rodina, ktorá dokáže zvládnuť veľa, ustojí všetky krízy a nepoloží ju fakt – prečo práve my? Prečo sa to muselo stať práve nám? Je to základná otázka, ktorou sme prešli určite všetci, bol to otras v postojoch, v predstavách, pocit sklamania a hľadania vinníkov a aj toho, kde sa musela stať chyba. Týmto vývojom si musia preskákať všetci rodičia konfrontujúci sa s neľahkou skutočnosťou dieťaťa so zdravotným postihnutím a tak to bolo aj v našej rodine. Ale za tým musí prísť zmierenie sa s osudom a ľútosť bolo treba odložiť bokom a žiť život taký, aký nám osud nadelil, s tým, že ho urobíme pre seba aj pre svojho syna najlepším. Všetci okolo syna sa snažíme vytvoriť podmienky, aby žil tak normálne, ako je to vzhľadom na jeho postihnutie možné, aby sa cítil milovaný a potrebný. Život našej rodiny je zaujímavý a pestrý, ale určite nie smutný. A to aj napriek tomu aké sú s ním starosti aj koľko je to práce. Spoznali sme ľudí, ktorí sú na tom podobne ako my, ktorí uznávajú rovnaké hodnoty, a sú normálny napriek tomu, že ich rodina je trochu iná, špecifická. Môj manžel pri mne stál od samého začiatku. Je pre mňa ako stĺp, o ktorý sa môžem oprieť, keď už nevládzem. Veľakrát sme boli na pokraji zrútenia. Nebola som ochotná prijať slová o viac – menej negatívnych a bezvýchodiskových vyhliadkach do budúcnosti. Naopak – práve tieto zlé verdikty sa stali našou zásadnou hnacou silou, čo pri reálnom pohľade znamená urobiť úplne, ale úplne všetko. Istota nám nie je daná v ničom, ale viera má veľkú moc a odbúra aj pocit neistoty. Potrebovala som čas, aby som sa som sa z danou situáciou vyrovnala a nabrala silu. Vyrovnať sa so situáciou mi pomohlo aj to, keď som sa naučila o starostiach aj ťažkostiach, ktoré súviseli s výchovou Filipka, primerane hovoriť. Musela som si uvedomiť, že z môjho syna sa už nedá urobiť zdravé dieťa, ale jeho schopnosti je možné intenzívnym úsilím a hlavne láskou vyprovokovať a vystupňovať. Niektoré naše problémy našli svoje prirodzené riešenia, ale s mnohými sme sa museli popasovať, lebo nebolo ľahké naučiť sa tlačiť invalidný vozík s pokorou a láskou. Svojho syna milujem, ale klamala by som, ak by som tvrdila, že som nemala aj veľmi ťažké chvíle. Urobila som veľa chýb, veľakrát som strácala trpezlivosť. Viem, že už nikdy z neho nebude zdravý chlapček , ale časom sa mi podarilo to, čo som si nikdy nechcela pripustiť – naučila som sa s tým žiť. Zistila som, že môj syn nechce vidieť mamu, ktorá sa trápi, je ustarostená a plače.
zdroj: http://www.nasachalupka.wbl.sk/
Chce vidieť mamu, ktorá je usmiata a pritúli si svoje dieťa a venuje mu pozornosť. Starosti si musíme odniesť tam, kde nás nikto neuvidí, ale aj plakať tam, kde nikto nie je, lebo deti sú veľmi vnímavé a citlivé na správanie svojich rodičov. Som presvedčená, že náš syn potrebuje pomoc a podporu a nie pohľad na vyčerpaných a obetujúcich sa rodičov. Filipko nás naučil trpezlivosti, tolerancií a láske, láske k životu. Jeho otec vymýšľa pre neho „srandičky“ vie ho rozveseliť a to je najdôležitejšie. Miluje svojho syna a ten miluje jeho. Je tam kde má byť, pri svojom synovi a rodine, ktorí ho potrebujú a ktorých potrebuje on. A postupne sme prišli k záveru, že tá obrovská láska, tá bezprostrednosť, vykompenzovala ten strach a beznádej po zistení jeho diagnózy. My sme úplne iná rodina. On nás naučil žiť správne, zmenil náš rebríček hodnôt a trúfam si povedať, že ma spravil lepšou. Vďaka nemu som sa aj zoznámila s veľmi zaujímavými ľuďmi, ktorých by som nikdy nestretla, keby sme ho nemali. Určite by som sa bez neho nedostala k činnostiam, ktoré ma napĺňajú aj uspokojujú. Aj vďaka nemu som začala študovať Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce. A teraz som nielen matkou syna s mentálnym postihnutím, ale aj sociálnou pracovníčkou. Už v samotnom našom bytí je zakódovaný vzťah k druhým. Od narodenia sme na nich odkázaní a bez nich nemôžeme existovať. Každý človek je odkázaný na starostlivosť, dôvernosť a lásku. A tak táto starostlivosť a dôvera sa potom stávajú pre pomoc druhým. Goethe hovorí, že „Iba všetci ľudia pospolu žijú svoju ľudskosť“, čím poukazuje na zásadnú spätosť všetkých ľudí. Ak zatvárame oči a srdce, ak sa nestaráme o ľudí, nikdy nenájdeme v živote vnútorný mier. Ak sa však do tejto roly vžijeme, môžeme ju premeniť na svoje poslanie. A takto svoj život i poslanie v ňom vníma aj charizmatická pani Marta Ondrišejová. Namiesto prázdneho utešovania sa snaží stáť pri tých, ktorí pomoc potrebujú. Podopiera ich a tým im pomáha nájsť pevnosť i stabilitu. Neutešuje iba slovami, ale ona sama sa stáva tešiteľom, consolatorom.
Ing. Hraško Peter
0800 105 707 
