Autizmus a život s prioritami

Autizmus a život s prioritami
Narodením syna sa mi zmenil celý život. Prišiel priskoro a urobil výrazný škrt cez všetky rozpočty. Namiesto „bezstarostného života“ mamičiek na materskej, som musela začať meniť všetko. Komfortnú zónu, nastavenia a fungovanie ďalšieho života. Bezsenné noci v nemocnici, keď malý bojoval o život.
Po dva a pol mesiaci prišiel domov, desať dní na to sme sa museli vrátiť do späť, zoperovali mu pruh. Medzi tým týždenné cesty do nemocnice, rôzne vyšetrenia a cvičenia. Ako dieťa som nemocnicu videla iba z diaľky, no pri synovi sa stala na prvé roky jeho života prechodným pobytom. Neskôr denné cvičenia, do toho bežný život. Prestavovali sme dom, pomoc chorej mame, chodenie do škôlky, starostlivosť o záhradu a malé hospodárstvo. Každý rok kúpele, kde sme pomaly začali napredovať.

Bežné dieťatko sa posadí, štvornožkuje, postaví v rozmedzí jedného roka. Náš syn sa do dvoch rokov šúchal po chrbte, nevedel sa pretočiť z chrbta na brucho, sedieť začal až po treťom roku, samostatne chodil bez pomoci po roku siedmom. Oneskorený vývin spojený s detskou mozgovou obrnou a mnohými súbežnými znevýhodneniami odpútaval pozornosť od závažnejšieho problému, ktorým bolo jeho iní vnímanie a spracovávanie podnetov z vonkajšieho sveta – autizmus.
Správanie, ktoré vnášal autizmus do jeho a nášho života zťažovalo celý vývoj s jeho DMO a všetkým, čo mu bolo dané do vienka. Únava, frustrácia, demotivácia, sklamanie, osamelosť, smútok a nesmierny hnev na všetko, čo zavinilo bolestný život. Prvé roky života prešli mojim osobným peklom. Chvíle, keď „nikto nepomáhal“ v miere potreby. Život bez nádeje, že sa môže niečo meniť. Nič nerozčúlilo viac, ako alibistické reči typu, to chce trpezlivosť. Každý hodnotil autizmus a synove výrazné poruchy správania. Ak začne chodiť, všetko pominie, nepominulo. Roky sa míňali, odišli aj rodičia na večnosť a stále neprišla žiadna úľava.

Po nástupe do školy, som autizmu začala venovať zvýšenú pozornosť a práve na škole, kde sme začali chodiť, prišlo to, čo som potrebovala. Prvý mesiac pani učiteľka, ktorá dala smer novej cesty a po mesiaci druhá učiteľka, ktorá istým spôsobom svojej láskavosti, päť rokov sprevádzala mňa a syna v zmene mnohých hlavne „mojich slabostí, ale aj silných stránok.“ Nebudem rozpisovať, čo to bolo, ale išlo o ľudský rozmer.
V istom okamihu a bol to záver roka 2013, som nastúpila na cestu zmeny mojich postojov a pochopenia, prečo to všetko bolo tak únavné a ťažké. Začali sme chodiť so synom k pedagogičke, koučke, terapeutke. Predstava bola, že sa zakrátko všetko zmení na lepšie a život konečne bude bezproblémový. Predstavte si, že veci sa pohli, začalo učenie, hlavne o sebe, o tom, že všetko to ťažké má človeka naučiť a upevniť už získané zručnosti. Zmysel pre poriadok, pravidlá – sedliacky rozum, pochopenie, odpustenie a prijatie pravdy. Trvalo to tri roky. Veľa sa zmenilo, aktivovali sa všetky danosti a znalosti.


Napriek tomu život sa nestal ľahší. Nikdy ani nebude, lebo je to život – stály vývoj prináša zmeny. Napriek tomu sú okamihy radosti s malých vecí, príležitostí vo všetkom, čo sa stane. Vidím to, čo mnohí pod nánosmi svojich zranení, ak s nimi nezačnú pracovať neuvidia.

Viem, že všetko je premenné, má svoje vzorce spravodlivosti, ktorú dostávame do vienka od našich predkov. Všetko má svoj zmysel, ale iba vtedy, ak sa pravdivo pozrieme do svojho vnútra. Zraňuje nás iba to, čo je v nás samých. Ľudia sú zrkadlom a prídu k vám iba tí, čo vás majú niečo naučiť. Aj naše deti sú naším zrkadlom a na to nezabúdajme.
Ak upravíte veci v sebe, upravia sa aj v nich, ich oslabenia a život potom bude predsa o čosi ľahší.

Prioritou života je nájsť seba v sebe a v dieťati. Čo hodnotné odhalíme vo svojom vnútri a posilníme, posilníme aj v našich iných deťoch.

M. Helexová
Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk