Stretli sme sa s mladým mužom s downovým syndrómom a jeho mamou. Nepoznáme ich osobne, ale raz sme sa mihli popri sebe na poliklinike. Vtedy nás ten chlapec pustil dopredu pri vchode. Obaja chlapci sa krásne a spontánne objali. Srdečné a bezprostredné objatie, aké sa u nás, čo nemáme ten dar inakšieho obdarenia nevidí. My maminy sme tam stáli a tešili sa spolu z našich dokonalých synov. Mama chlapca s downovým syndrómom zdôraznila, že takéto objatia vedia dávať len oni. Stále tvrdím, že to my „zdraví“ sa máme čo od nich učiť. Stále nás učia svojím správaním, ako sa máme správať k sebe navzájom.
SÚ TO ANJELI NA ZEMI. Nedá mi nespomenúť, že rovnako nazval môjho syna, aj náš rodák spisovateľ Miroslav Pius vo svojej brožúrke.V knižočke o Nemčiňanoch, venoval Števkovi dve strany. Veľmi mu fandí a píše v nej o jeho obohatení obce o jeho hru na trúbke, ktorá je jedinečná. Nie je agresívna, napriek tomu núti ľudskú bytosť prestať hovoriť, robiť, zastaviť sa a započúvať, nech sa nachádza kdekoľvek.
Hlas jeho trúbky znie dedinou. Poniektorí zložia z úcty čiapky, končiac slovami, „že jeho hra sa páči BOHU i anjelom.“
Mňa ako maminu to poteší, zahreje pri srdiečku a zaženie aspoň na chvíľu mraky, ktoré autizmus prináša. Emília Rebová

