Tento rok to boli mladí ľudia z Gruzínska, Francúzka, Talianska, Grécka a Litvy. Zo Slovenska boli dobrovoľníci bez hendikepu, no aj traja mladí muži s autizmom, ktorí účinne pomáhali (jeden realizoval muzikoterapiu pre menšie deti s autizmom). Sú to odchovanci bratislavskej SPOSA. Každý deň dobrovoľníci pomáhali našim deťom pri navštevovaní terapií a pri vzdelávaní, ktoré bolo súčasťou kempu. Rodičia mali zatiaľ čas uplatniť svoju zručnosť a kreativitu pri tvorbe krásnych výrobkov počas tvorivých dielní, alebo si mohli v pokoji spoločne pohovoriť. Pokladovka, nočný pochod a hľadanie lesných víl, krásne prechádzky po okolí, výlet na Jánošíkove diery, hry s deťmi, tvorenie technikami paverpol a enkaustika, spoločná večerná opekačka či štvrtkový guláš, pokropený letným jemným dažďom. Všetko plné nádherných momentov, ktoré rodinám naliali elán do nasledujúceho života . Dobrovoľníci z rôznych kútov Európy si pripravili večerné prezentácie o svojich krajinách a ich zaujímavostiach, spojené s ochutnávkou ich tradičných pochúťok a vín. Bonus naviac bol pocit , že všetci sme jedna veľká rodina, nikto sa na nikoho nepozerá cez prsty a všetci sú si rovní. Celé to umocňoval otcovsko- materinský prístup manželov Štubňovcov, ktorí rodičom dávali rady z vlastného života. Benefit, ktorý je na nezaplatenie.Top zážitok pre moju rodinu bol výlet na Jánošíkove diery. Náš syn Martin má totiž okrem autizmu aj DMO a iné dg. Spomínaná túra bola výzvou. Pre nás neznámy terén, do ktorého sme sa pustili, začínal mierne stúpajúcim chodníkom, zasekávajúcim sa pomaly do skalného masívu a bol preplnený množstvom turistov pred nami i za nami. Nechali sme sa viesť rodičmi zo SPOSA BA, ktorí túto cestu prešli so svojimi deťmi už niekoľkokrát. Na križovatke lavičiek nás odvelili vľavo na cestu po žltej značke. Je to niekedy ako v živote v hluku sveta prehliadnete vysvetlivky pod značkami a ocitnete sa niekde, kde ste z vlastnej vôle ani nechceli byť. Martin od začiatku kričal. Vadil mu hluk vody, zmenená akustika. Po našom odbočení do neznáma a v slepej viere k vodcom, sme zostali čochvíľa na chvoste skupiny a časom úplne sami. Dostali sme sa pred rebrík, ktorý končil kdesi v nekonečne. Manžel pomaly a trpezlivo Martina posúval smerom hore, ja som s obavami čakala dole pod ním, aby som zachraňovala, keby sa Maťo nedajbože prešmykol pomedzi stúpačky. Oni to spolu dali a ja som sa pobrala za nimi hore. Priznávam, dalo mi to zabrať a skutočne práve na tomto mieste som si uvedomila, aké deficity mám ja sama. Po výstupe čakala pred nami malá dolinka s križovatkou. Cesta po žltej pokračovala do prudkého kopca s vytesanými schodmi, znova do tajomna a navyše úzka, zvažujúca sa do prudkých strmých zrázov. Manžel Maťa viedol pred sebou, mnou prechádzali zatiaľ všetky negatívne pocity. Skupina už bola dávno preč. Nasledovala cesta do neznáma v tichu lesa, ktorý žil svojím pokojom. Martin prestal kričať. Ja som zatiaľ predbehla mojich chlapov a vytyčovala im cestu s nádejou, že niekoho zazriem vpredu. Nakoniec sa zjavila rodina, ktorá mala záhorácky dialekt. Na našu opatrnú otázku, či ideme správne a či nestretli väčšiu skupinku ľudí v protismere, odpovedali, že nás už čakajú na konci cesty pri kolibách. Pre nás to však ešte bol dlhý úsek. Maťove chudé boľavé nôžky, jednu si totiž udrel o skalu, spomalili náš postup. Na konci cesty už čakali sposáci a tlieskali nám za výkon. Kofola v kolibe ovlažila hrdlá a naspäť sme sa vrátili už ľahšou cestou, po „modrej“. Na chatu sme prišli síce unavení, ale posilnení spoločne zvládnutými náročnými situáciami a hrdí na Maťa, ktorý na tejto ťažkej ceste prekonal sám seba a zvládol ju spolu s nami. Práve na Jánošíkových dierach som pochopila, prečo Maťko často kričí. Nezvláda tlak, ktorý vyvíja okolie na jeho vnímanie sveta. Pokiaľ sme išli v skupine, kričal, lebo tí pred nami boli rychlejší, a tí za nami tiež. Tlak je to, čo neznáša. Vo chvíli, keď sme traja pokojne a spolu zdieľali našu cestu vlastným tempom, zmĺkol a kráčal isto, ruka v ruke s otcom a mnou pred sebou.
Ešte jeden silný zážitok.
Varili sme guláš a dobrovoľníci nám zobrali všetky deti do chaty, kde bývali oni. Bola asi kilometer od tej našej. Dôvera, ktorú som musela dať dobrovoľníkom Talianke Georgi a Gruzíncovi Jakubovi, ktorí sa ujali Maťa, bola pre mňa výzvou. Zvládli to na jednotku a ja som sa tešila. Tu som pochopila, že nielen my rodičia, ale aj dobrovoľníci museli prekonať vlastné i cudzie bariéry, no všetci spoločne sme ich zvládli. Zistenie, že existujú možnosti pomoci aj cez iných ľudí, ktorí sú schopní a ochotní pomôcť, je sila. Bez predsudkov prišli z ďaleka do Terchovej, aby nám darovali kúsok svojho života a lásky. Ďakujeme .
Mária Helexová
0800 105 707 
