Ako vznikla skupinka „Detičky inak obdarené“ na sociálnej sieti facebook?
Túto otázku som položila zakladateľke skupiny Lýdii Strakovej. Nech nám priblíži, ako sa dostala k tomu, aby pomáhala mamičkám s detičkami, ktorým osud nedoprial to najhlavnejšie ZDRAVIE.
Tu je príbeh Lydky a jej dcérky Katky Katarínka sa narodila 5 rokov po prvej zdravej dcérke. Už od narodenia sme vedeli, že nie je všetko v poriadku. Lekári boli samozrejme skúpi na slovo. Boli to samé vyšetrenia a zdravotné problémy. Keď mala Katarínka prvý rôčik, to bolo asi pre mňa najťažšie obdobie. Mala som už staršiu dcérku Lydku, porovnávala som. Čo všetko Lydka dokázala, keď mala rok. Rozprávala, chodila, robila neplechu... Katka výrazne zaostávala vo vývoji. Vtedy som si poplakala, no život ide ďalej Katka ma potrebuje a preto bojujeme. Katarínka odmalička s nami chodila všade. Na chatu, na gulášik, na grilovačku... Nikdy som nesedela v kúte, aby som nariekala nad osudom. Katku sme prijali takú, aká je. Zvykli sme si na ňu a zvyklo si na ňu aj naše okolie. Nikdy som Katku neschovávala. Prešli sme si aj obdobím, keď sa deti pýtali... No a my sme pravdivo odpovedali. Prešli sme si aj obdobím, keď nám pár ľudí tvrdo povedalo, že by sme ju mali dať do ústavu, lebo oberá o lásku moju staršiu dcérku. Neoberá! Milujem svoje dve deti rovnako a rovnako som na obidve pyšná. A povedzme si pravdu, kto z nás vie, ako ešte skončí. Veď zdravie si za peniaze nekúpite...
Známi mi hovorili, že by som mohla dať Katarínku aj do zariadenia, aspoň na pár hodín. Ale... Vy ma určite pochopíte. Na každé veľké rozhodnutie som musela „dozrieť“ a môj manžel, trpezlivo čakal a bol mi oporou. Keď som Katke začala liezť už na nervy a povedzme si pravdu, že aj ona mne (už sa nezmestila do kože), tak som usúdila, že je konečne čas na zmenu, a že to chce kolektív. Ešte som stále bojovala s pocitom, že ako budem vedieť, či je malej Katke v zariadení dobre, aj keď je tam len na pár hodín. Staršia dcérka prišla zo škôlky a referovala... Ale Katka? A predstavte si to! Aj keď Katka nerozpráva a len lezie, prekvapila!... Doniesla som si ju zo zariadenia domov unavenú, ale spokojnú a vysmiatu. No veď na to slová netreba.
Bývali sme v Rožňave, kde práce nie je dosť ani pre zdravých ľudí a nie to ešte pre takých s časovým obmedzením. A ja som už túžila po zmene. Po práci, po kolektíve... Keď manžel prišiel o prácu, tak mi napadlo, že čo by sa stalo, keby sme sa celá rodina presťahovali? Moje sestry bývali neďaleko od Bratislavy. A tak sme to všetko spustili. Najprv práca pre manžela, potom podnájom a potom snáď... Presťahovali sme sa a mňa zrazu chytila panika! Cudzie mesto! Žiadny známi! Nemáme lekárov, zubárov! Žiadnu školu pre malú! (veď aj naše deti sú vzdelávateľné v rámci svojich možností). Toľko som nariekala sestre Dadke, že začala špekulovať, čo s tým... Na internete bolo veľmi málo stránok - diskusií, kde si poradiť. A ešte sa posťažovať? Ha! Celkom sa mi pozdávalo, že na fb sa dali založiť skupiny... A tak to v nás pomaly „zrelo“.
Nakoľko bola sestra Dadka zručnejšia, čo sa týkalo PC, tak ma postavila pred hotovú vec.
Založila skupinku s názvom „Detičky inak obdarené“ Na začiatku bola skupinka otvorená pre hlavne našich známych, kým sa to troška rozhýbalo. Dávali sme echo na stránky, o ktorých sme vedeli, že sa tam tí správni ľudia pozrú. A... začali sme sa zbiehať. Keď nás tam už bolo viac, takých, ktorí máme detičky inak obdarené, tak sa skupinka pre verejnosť uzavrela. Teraz už máme to naše súkromie. Začínali sme klábosením, sťažnosťami (hlavne na nepochopenie zo strany rodiny), fotkami, a mňa tešil každučký príspevok. Pre mňa bolo asi najťažšie, keď sme fungovali asi týždeň, tak nám v skupinke zomrelo dievčatko. Niesla som to veľmi ťažko a cítila som zodpovednosť zaujať nejaký postoj... Bolo to naozaj ťažké, ale aj povzbudzujúce, lebo stará mama dievčatka u nás našla podporu a oporu. Našťastie máme aj medzi nami veľa pekných chvíľ a fotiek. A pravdupovediac, ani sa mi nesnívalo, že budeme mať cez 4,5tis. členov.
Vidíme na žiadostiach o členstvo, že máme niektorého rodiča s dieťaťom na liečení, rehabilitácii... Všetci si pomáhajú, odporúčajú skupinku.
Nemôžem v žiadnom prípade zabudnúť poďakovať Marianke Blaškovičovej, ktorá na stránku nepretržite dohliada a veľmi nám tým pomáha. Ďakujem. Som veľmi rada, že som sestre Dadke pílila uši, že nikoho nemám.
Tak priatelia, pridajte sa k nám do skupinky „Detičky inak obdarené“, ste všetci vítaní! Veď nie nadarmo spieva Michal David „Pár přátel stačí mít...“ A raz... Možno sa nám podarí aj nejaké príjemné stretko.
Oslovila som členov skupiny Detičky inak obdarené s otázkou: Čo Vám dala táto skupina?
Tu je niekoľko zaujímavých odpovedí...
Z.F.: Táto skupinka mi dala veľmi veľa. Nové priateľstvá, rady, pomoc nielen praktickú, ale i tú psychickú, že v tom čo sa všetci celý život brodíme nie sme samé, ale i môcť sa tešiť spolu s Vami nad malými veľkými úspechmi našich deťúreniec, ale i oplakať zlé chvíle a podporiť sa navzájom. Som veľmi vďačná za túto skupinu a prajem nám všetkým, aby sme sa mali lepšie a lepšie, aspoň v rámci možností.
L.M.: Mne dala táto skupina veľmi veľa, s príchodom na svet našej dcérky som si myslela že som jediná na svete kto má inak obdarené dieťa. Potom som našla tuto skupinu a som za ňu veľmi vďačná,veľa užitočných rád, informácií, ako kde sa pohnúť, kam cvičiť, ale hlavne som spoznala veľa úžasných mamin s ktorými sa zasmejeme, poplačeme aj ponadavame, nemáme si čo závidieť. Predsa sme všetky na jednej lodi.
K.C.: Mne táto skupina dala veľmi veľa. Vždy maminy poradia, podržia, poľutujú, pochvália a nikdy neodsudzujú. Našla som tu veľmi veľa skvelých mamičiek a oteckov. Dakujem, že ste....
0800 105 707 
