Blíži sa koniec školského roka a s ním aj školská dochádzka nášho syna Marca, ktorý navštevuje Špeciálnu základnú školu v Ružomberku, Malé Tatry 3.
Poklonu skladám všetkým pani učiteľkám a pánom učiteľom a aj ich asistentom. Bola som na začiatku prvých krokov do školy mojich inak obdarených detí veľmi rada, že sa môžu vzdelávať. Že môžu rozvíjať svoje rozumové schopnosti a danosti svojho ja.
Každý je pre naše deti niečím novým. A o to viac sme obohatení aj my rodičia. Učíme sa navzájom, my rodičia od detí, od učiteľov a deti od nás a od nich. Je to preto, lebo si dodávame navzájom energiu, ktorú potrebuje každý jeden z nás. Práca učiteľov, ale aj nás rodičov je namáhavá a zdĺhavá cesta. Ale dôležité je sa zblížiť a osloviť tú malú, krehkú dušičku.
Sú chvíle, keď sa naše deti učia písať, a je to pre nich poznatok, aké sú krehké a niekedy nie tak poslúchajúce prsty. Ako náš syn, keď sa učil písať a píše s pomocou pani učiteľky a aj mňa - mamy. Niekedy povie, už dosť, už ma bolia prsty a ruky, vtedy mu poviem – vydrž, aj po búrke, po daždi vyjde slnko a objaví sa na oblohe dúha, ktorá hrá svojou krásnou melódiou farieb.
Je to stúpanie po malých krokoch vyššie a vyššie a my spoločne vedieme naše deti, aby vystúpili na posledný schodík. My rodičia spolu s učiteľmi, s našimi deťmi sa môžeme obzrieť dolu, koľko bolo tých schodov. A povedať, že to bolo ťažké, občas namáhavé. Ale srdcia a myseľ sú naplnené pocitom spokojnosti a radosti. I keď oči boli občas plné sĺz, ale tie nebolo vidieť. Lebo ich zakrýval úsmev. Srdce naše vie cez ústa povedať – ďakujem.
Vďaka, že sme všetci o krok vpred a naše vedomosti a poznatky sa môžu ďalej odovzdávať. Tak ako v záhrade plnej krásnych ruží pestovať, z tých ruží každému venovať a cestu k tej záhrade a k svojej ruži si musíme nájsť.
Venované Silvii, pani učiteľke, ktorá našla ten správny kľúč.
Patrícia Tisoňová
0800 105 707 
