Cítim vďaku

Pre mňa úplná katastrofa. Nechodila by som do  školy, do práce, za kamarátkami, do kina. Sedela by som celé dni doma a vykúkala von cez okno a snívala, čo všetko by som rada vonku robila? Áno, som odkázaná na pomoc od iných, ako každý kto má jednu alebo dve barly, ale bez nich by to bolo oveľa, oveľa horšie. Nie len pre mňa, ale aj pre moju rodinu, partnera. Ktovie, či by som vôbec nejakého mala, keby som sedela doma pred telkou a chrúmala oriešky ako Marfuša z rozprávky. Preto cítim neuveriteľnú vďaku k všetkým ľuďom, ktorí sa venovali a venujú tomu, aby našli spôsob, ako hendikepovaním uľahčiť život, zjednodušiť presun, každodenné činnosti. Dať im maximálny pocit slobody, aký je len možný vzhľadom na diagnózu. Viem, sú aj takí, čo žijú inak. Sedia doma a myslia si, že sa im práve zrútil život, nevidia zmysel v hľadaní spôsobov, ako sa znova vrátiť do zabehnutých koľají. Viete je úplne iné, keď sa niekto s hendikepom narodí, tak to proste berie tak, ako to je. Vlastne iný život ani nepozná. No snaží sa nájsť spôsob, ako fungovať. Samozrejme tiež prídu otázky, aj smútok a  nikdy sa nevzdá nádeje, že sa to zlepší, či zmení. To by som asi klamala. Ale za horšie považujem to, keď má človek rodinu, skvelú prácu, priate- ľov a nemá si kedy ani vyložiť nohy na stôl, vydýchnuť a  potom to príde...V sekunde sa všetko zmení. Ale úplne. V  tom prípade je to ťažšie. Napriek tomu verím, že veľa z tých ľudí znova naskočilo, či naskočí do zabehnutého vlaku, aj keď s pomocou všetkých ľudí naokolo a  so všetkými možnosťami, ktoré majú k dispozícii. Prajem veľa sily a odvahy, či motivácie nikdy to nevzdať.

Monika Jalakšová