Helenka, čo ťa viedlo k tomu, aby si tancovala?
Ja som vždy od malička hovorila, že budem tanečnica alebo lekárka. Už keď sme chodili na vystúpenia počas školy, tak sme tancovali. Vždy som chcela tancovať. Dostala som sa k nemu úplné náhodou.
Ako? Kto zbadal, že máš talent na tanec?
Prvé stretnutie s pánom, ktorý učil tancovať tanec na vozíku, iniciovala p. riaditeľka školy v Košiciach. Spojili sme sa so zdravými tanečníkmi z Košíc a už to šlo. Či mám talent, to neviem, ale som disciplinovaná a čo mi na tréningoch povedali, to som urobila. Aj keď to bolo so mnou neraz ťažké. Boli aj slová: „Ja neviem, to sa nedá,...“ ale vždy ma zastavili, nakopli a teraz sama rada skúšam nové veci.
My, zdraví ľudia, pri tanci používame nohy, Ty používaš vozík, neviem si predstaviť, ako sa to dá. No ty nevieš, aké to je pohybovať sa na nohách. Ako cítiš hudbu, takt? Dá sa to nejako opísať?
Je to veľmi ťažké opísať. Cítiť hudbu - to šlo nejako samé, ale veci ohľadom krokov, kde ma zavedie, to som sa všetko učila od zdravého tanečníka. Ja mám veľmi dobrého učiteľa, veľakrát sedel na vozíku a skúšal, veľakrát sme diskutovali a spolu skúšali, či to ide a tak. Ja viem teraz sama poradiť zdravým, aj tanečníkom na vozíku, kedy sa pri kroku čo deje. Ale zase si myslím, že tanec na vozíku ovplyvňuje aj to, aký hendikep máte.
Odkedy sa venuješ tancu? Už v detstve si cítila, že tanec ťa bude sprevádzať životom?
Ja sa tancu venujem od roku 2007 a s Peťom tancujem od roku 2008. Ako som už spomenula, v detstve som tvrdila, že budem tanečnica alebo lekárka.
Tancuješ s Petrom Vidašič, ako si ho našla? Alebo on našiel Teba?
My sme sa po prvýkrát stretli v aute na ceste do Bratislavy na sústredenie. Boli sme tri vozíčkarky a robili sme si srandu z chalanov, ktorí s nami cestovali. Sedeli vpredu, obzerali si nás a nevedeli čo s nami. Na toto rada spomínam. Peťo mal na začiatku inú tanečnicu na vozíku, ja som nemala šťastie, a tak som trénovala sama. Už to vyzeralo tak, že to nechám, lebo ma prestávalo baviť takto sama trénovať. Tancovala som s jednou zdravou babou a konečne som našla v tanci zaľúbenie. Trénovali sme pravidelne, no ale na top súťaže musíme byť pár – dievča a chlapec, inak sa nedá chodiť. Raz za mnou prišiel Peťo, že je vystúpenie, či ideme spolu tancovať, a tak som ostala s ním. S Petrom pôsobíme v klube TK Ellegance Košice, ktorého je Peťo predsedom, patríme pod zväz telesne postihnutých športovcov a paralympijský výbor. Sme na programe paralympijskych hier, ale ešte nie sme zaradení, dúfame, že to bude čoskoro.
Aké úspechy ste spolu dosiahli?
S Peťom tancujem od roku 2008. V tom roku boli prvé majstrovstvá sveta, báli sme sa, že to bude z našej strany prepadák, no nakoniec prišlo milé prekvapenie, získali sme 2.miesto v latinsko- amerických tancoch a tretie miesto v štandarde. Ďalšie majstrovstvá sveta boli v Nemecku v roku 2010, kde sme veľmi chceli získať zlato, ale sa to nepodarilo a skončili sme tak isto ako v roku 2008 v Bielorusku. Až ďalšie majstrovstvá sveta v Tokiu 2013 boli mimoriadne úspešné, získali sme prvé zlato.
Aký si mala pocit, keď ste získali zlato?
Bolo to báječné. Asi ako pre každého športovca, ktorý reprezentuje svoju krajinu a znie mu hymna. Musím sa pochváliť, v roku 2015 sme ho získali dvakrát.
Kde všade ste boli tancovať?
Boli sme asi všade, okrem Ameriky. Máme prejdenú Európu: Bielorusku, Poľsko, Nemecko, Anglicko, Holandsko, Malta, potom je to Ázia: Čína, Japonsko, Taiwan - tam bolo perfektne. Ale najradšej máme súťaže v Rusku.
Prečo práve Rusko?
Tieto súťaže sú perfektne pripravené, či organizačne alebo súťažne. Je tam veľa párov a Rusi sú takí, že keď sa do niečoho pustia, idú aj cez mŕtvoly, a takto je aj na súťaži. Je tam naozaj taká súťažná atmosféra, to sa nedá opísať. Každý chce vyhrať a vy prídete z malého Slovenska a bojujete medzi nimi ako drak. Je to perfektné, neopísateľné.
Vďaka tancu si získala do života určite veľa skúseností a možností. Ako si sa vďaka nemu posunula ďalej?
Ja som bola stále cieľavedomá a vždy som si určila, čo chcem a šla som za tým. Splnilo sa mi všetko, čo som chcela, aj keď občas to trvalo dlhšie, no cibrila som si trpezlivosť. Mňa naučil Peter jednu úžasnú vec. Raz sa ma opýtal, či chcem byť integrovaná a ja som mu povedala, že áno. Nezabudnem na jeho slová: Spoločnosť ti dá príležitosť, možnosti a ty ich musíš využiť, nezabúdaj, si menšina a musíš sa prispôsobiť väčšine. Aj keď sa mi nechce, všetko ma bolí, aj sa vyhováram na to, že som na vozíku, až sa to posunie do lenivosti. Potom si poviem, veď zdravý človek musí makať, aby sa mal dobre, aby niečo dosiahol a nejako ma to nakopne.
Spracovala Iveta Burianeková
0800 105 707 
