Monika Jalakšová - Využívam svoju fantáziu na tvorenie príbehov

Kto som?
Začínajúca autorka, aspoň sa o to snažím. Svet kníh, písanie príbehov a rozprávok je môj život. V 36 rokoch (to číslo sa mi nepáči...) sa často dostávam do sveta škriatkov a detských čias. Ako si sa vyrovnala so svojou diagnózou? Nevyrovnala. Neviem, či sa s  tým dá vôbec vyrovnať. Detská mozgová obrna je niečo ako ruksak, ktorý sa ti objaví na chrbte a nesieš si ho tam po celý svoj život.. Nikto sa ťa nepýta, či ho chceš, a tak sa s tým snažíš žiť. Vlastne iný život nepoznám a ten ruksak až taký ťažký nie je. Záleží, ako sa k tomu asi človek postaví.

Kto Ti bol najväčšou oporou v najťažších chvíľach?
Rodina, za ktorú som vďačná a nadovšetko ich ľúbim. Hovorí sa, že rodinu si nevyberáš. Ja mám vo svojom srdci pocit, že som si ju vybrala. Snúbenec, jeho láska, to že si ma váži a nepozná slová „to sa nedá“ alebo „to nejde“ mi pomáhajú prekonávať každú bariéru, ktorú mám pred sebou. Nehovorím, že nad ňou vždy vyhrám, ale má mi kto dodať silu a vieru, že to zvládnem. Priatelia, za ktorých som veľmi vďačná. Necítim od nich ľútosť, súcit, ale ozajstné priateľstvo. Dávajú mi silu a oporu. Mám tiež pocit, že keby som zavolala aj o pol noci, tak neváhajú pomôcť. Verím, že sa v týchto riadkoch nájdu.

Čo Ťa v živote posúva ďalej?
Láska mojich blízkych. Malé úspechy, drobné pokroky, ale občas aj to, že ľudia neveria, že niečo zvládnem. Vtedy si poviem: „Ja to zvládnem!“...

Čomu sa venuješ, čím si vypĺňaš svoj voľný čas?
Rada čítam. Vtedy nevnímam nič naokolo. Tak sa viem vžiť do konkrétnych postáv, asi ako herci na javisku. Len na rozdiel od nich by som sa tam kvôli tréme nikdy nedokázala postaviť. No dobre, možno stáť áno, ale nedostali by zo mňa dostať súvislú vetu. Rada píšem a využívam svoju fantáziu na tvorenie príbehov alebo sa prostredníctvom rozprávok vraciam spomienkami do detstva. Vyšla mi už aj prvotina, zbierka poviedok „Na ceste za pralinkami“. V šuplíku mám tri rozprávky, ktoré verím, že sa niekomu zapáčia a dostanú knižnú podobu. Dokonca som sa stala členkou Literárneho klubu Dúha v Leviciach a jedenkrát do mesiaca trávim čas v ich spoločnosti. Rozprávame sa o  tom, čo píšeme, ako píšeme a navzájom sa povzbudzujeme. V lete sa rada nechávam voziť na motorke. Ja som tá, čo šoférovi zakrýva kríže, aby mu nebola zima (letá sú už zradné). Nešoférujem ju. Až taká odvážna nie som. Dáva mi to pocit slobody a voľnosti. Ten z vás, kto mal šťastie to vyskúšať, určite vie, o čom hovorím.

Čo by si rada odkázala naším čitateľom?
Možno, aby život nebrali až tak vážne. Máme síce hendikep a je ich na tomto svete neúrekom, ale človek by sa napriek tomu mal vedieť zasmiať a užívať si život v rámci svojich možností a schopností. Sme tu, žijeme, tak si ho urobme čo najlepším.

http://monikajalaksova.blogspot.sk/