(Bez)bariérové riešenia na Slovensku

V tomto článku sa pozrieme na to, prečo sa teoreticky vyzerajúce (bez)bariérové opatrenia menia na nedostatočné riešenia. Budeme sa venovať konkrétnym prípadom, kde sa prelínajú dobré úmysly a skutočné potreby občanov. Okrem kritiky povieme aj o možnostiach, ako dosiahnuť zmenu, ktorá by skutočne odstránila prekážky a priblížila teóriu k reálnej pomoci.

Namiesto toho, aby bezbariérová riešenia odstránili hlavné prekážky, tak sa často stretávame s tým, že stagnujú v symbolike a formálnosti. Napríklad, nové rampy v niektorých verejných budovách nedosahujú správne nastavenie potrebné pre bezpečný a pohodlný vstup. Ako príklad často bývajú s veľkým sklonom, čo vedie k tomu, že ju vozičkár nedokáže sám prekonať a potrebuje niekoho poprosiť, aby ho vytlačil hore rampou. Ako druhý príklad uvedie schodiskové plošiny, ktoré na oko vyzerajú dobre. Avšak realita je taká že buď nefungujú, alebo sa vozičkári často stretávajú s neochotnou obsluhou.

V súčasnosti sa na Slovensku bezbariérové riešenia často stávajú viac administratívnou prekážkou, než praktickou pomocou pre ľudí so zníženou mobilitou. Základným cieľom zodpovedných orgánov je síce zabezpečiť prístupnosť verejných priestorov, budov i dopravy, v praxi sa však stretávame s komplikovanými zákonnými normami, rozsiahlymi projektovými požiadavkami a neprehľadnými schvaľovacími procesmi. Výsledkom je, že mnohí investori ani nezahájili potrebné úpravy, lebo ich byrokracia odrádza.

Jedným z kľúčových dôvodov je fragmentovaná legislatíva. Viaceré zákony, vyhlášky aj technické normy sa k téme prístupnosti vzájomne dopĺňajú, no zároveň prekrývajú. Projektanti tak musia venovať desiatky hodín analýze platných noriem a konzultáciám s viacerými úradmi. Opakované doplnky projektovej dokumentácie, konanie o stavebnom povolení a následné kolaudačné procesy sa predlžujú i o mesiace, čo zvyšuje finančné nároky a spomaľuje realizáciu.

Navyše, zodpovednosť za dodržiavanie bezbariérovosti spočíva v niekoľkých subjektoch – stavebnom úrade, úrade práce, regionálnom úrade verejného zdravotníctva, či iným schváleniam pamätihodností pri pamiatkovo chránených objektoch. Uchádzači o dotácie na bezbariérové úpravy musia popri splnení prísnych technických podmienok doložiť aj rôzne potvrdenia o vlastníctve, posudky statikov, energetických certifikátov, či dokumenty preukazujúce súhlas dotknutých osôb.

Tlak na formu často prevýši snahu o praktické zlepšenie kvality života. Nedostatok odbornej podpory pre menšie obce a súkromných vlastníkov spôsobuje, že mnohé projekty ostávajú len na papieri. Obce nemajú prostriedky na angažovanie špecialistov ani na školenia úradníkov, ktorí by vedeli posúdiť optimálne riešenia bezbariérových vstupov či interiérov. To je jeden z dôvodov prečo sa ešte aj v súčasnej dobe môžu hendikepovaní stretávať s tým, že im nie je umožnený bezbariérový vstup, v niektorých prípadoch aj do úradov, nakoľko bezbariérové riešenia boli spravené len na oko. Stretli sme sa s tým aj my, keď na nemenovanej pobočke daňového úradu na nás zamestnanci  nechápavo pozerali, keď sme chceli použiť šikmú plošinu.

Prekážky, ktoré bránia skutočnej bezbariérovosti Slovenska, sa týkajú nielen infraštruktúry, ale najmä prístupu ľudí, ktorí ju denne využívajú a spravujú. Hoci často vznikajú investície do bezbariérových riešení, ako sú nájazdy, výťahy či šikmé rampy, ich efektivita môže byť výrazne obmedzená neochotou obsluhy či nedostatočným školením personálu. Takáto situácia podkopáva dôveru hendikepovaných osôb v systémy, ktoré mali zjednodušiť ich pohyb a zabezpečiť im plnohodnotné začlenenie do spoločnosti.

Konkrétnym príkladom je osoba odkázaná na elektrický invalidný vozík, ktorá sa pokúša nastúpiť do nízko podlažného autobusu MHD vybaveného rampou. Napriek tomu, že technické zariadenie je na mieste, až deväť z desiatich vodičov rampu nesklopí, čím znemožnia vstup do vozidla. Tento nedostatok ochoty a profesionality vodičov vedie k opakovaným negatívnym skúsenostiam, ktoré zvyšujú pocit izolácie a znižujú mobilitu hendikepovaných cestujúcich. Aby sme dosiahli skutočne bezbariérové prostredie, je nevyhnutné nielen dodržiavať legislatívne normy, ale aj kontinuálne vzdelávať a motivovať pracovníkov, ktorí priamo ovplyvňujú kvalitu poskytovaných služieb. Takýchto bariér je na Slovensku mnoho, ako napríklad pozamkýnané záchody, nefungujúce plošiny,  rampy s vysokým sklonom a v neposlednom rade neochota ľudí obsluhovať takéto zariadenia na verejných miestach.

Na rozdiel od iných prístupov, kde sa návrhy často tvoria bez priameho kontaktu s používateľmi, my počúvame reálne skúsenosti a potreby ľudí, ktorí dennodenne čelia prekážkam v prístupe do verejných priestorov a budov. To je aj dôvod, prečo by ste mali zvoliť bezbariérové riešenia od SPIG-u. Náš prístup založený na úprimnom a neustálom dialógu s ľuďmi, ktorí sú na tieto riešenia skutočne odkázaní.

Vďaka tomuto prístupu sa naše riešenia odlišujú od ostatných, ktoré často pôsobia formálne a nedokážu naplniť očakávania ľudí, ktorí ich denne využívajú. SPIG verí v to, že kvalita a autenticita sa budujú práve prostredníctvom priamej spolupráce s komunitou, ktorá tieto opatrenia využíva. Preto naša práca neznamená len dodržiavanie normatívov, ale skutočné vytváranie prostredia, ktoré nielenže vyhovuje, ale aj zlepšuje životnú úroveň osôb so zdravotným znevýhodnením.