Doticha

Videla som ich, keď som si hľadala voľné miesto. Najprv na ne nepozerám, lebo si s privretými očami vychutnávam letný deň a nádherný pocit nikam-sa-neponáhľania. Náhle začujem ženský smiech. Zvonivé dueto sa nesie námestím. A potom opäť ticho. A po chvíli znovu smiech. „Asi niekoho alebo niečo pozorujú a dobre sa na tom bavia“ prebehne mi mysľou.
Zo zvedavosti však otváram oči a pootočím hlavu ich smerom. Sedia oproti sebe, navzájom mlčia. Na ruky im nevidím. A znovu ten radostný smiech, veselosť im prechádza celým telom, až sa prehýbajú v páse. A vtedy mi to dôjde - sú nepočujúce. Alebo aspoň jedna z nich. Rozprávajú sa rukami. V mlčaní vedú celý rozhovor. Zvuky nie sú pre ich vnímanie sveta dôležité. Zvuky sú úplne nepodstatné. Ten jediný, ktorý sa od tejto dvojice šíri, ktorý tu a tam vytryskne z ich hrdiel, je veselý smiech. Aj ja sa začnem smiať. Tíško, vo svojom vnútri. V tej chvíli nepociťujem žiadnu ľútosť nad ich ťažkým údelom. V tej chvíli cítim len radosť, ktorou ma tieto ženy nezištne obdarovali. Žijú v tichu, v rozhovoroch mlčia. To, čo vedia nahlas dať, je to najkrajšie. To by sme sa mali naučiť rozdávať bez podmienok všetci. Neobaľovať sa pozlátkom nadbytočných slov. Započúvať sa do seba. Úplne sa otvoriť. Duševne sa vyzliecť. Donaha. Dočista. Doticha.

Pavla Somorová