Láska k najbližším

Láska k najbližším
V  dnešnej dobe ľudia kráčajú do práce ako zmyslov zbavení. Áno, je to dnes normálne. Zamýšľajú sa však nad tým, čo je v živote naozaj dôležité? Sú to práve naši najbližší, napríklad starí rodičia. 
V dnešnej dobe ľudia kráčajú do práce ako zmyslov zbavení. Áno, je to dnes normálne. Zamýšľajú sa však nad tým, čo je v živote naozaj dôležité? Sú to práve naši najbližší, napríklad starí rodičia. Tí, ktorí nás najlepšie poznajú, vždy majú pre nás pochopenie, sú nám oporou.
Prečo som spomenula práve ich? Sú to ľudia s veľkým srdcom a otvorenou náručou, ktorá nikdy svoje vnúča neodmietne. Každý si to určite pamätá z domu, keď mama alebo otec zahlásili, že sa ide k starým rodičom, naše oči sa rozsvietili ako vianočné svetielka na stromčeku. Tešili sme sa na moment, kedy opäť u nich otvoríme dvere a zažijeme s nimi kopec zábavy. Chlapci so starkým stanovanie alebo chytanie rýb, dievčatá zas pečenie so starkou... Takto vonia detstvo.
Ale čo keď sa raz toto všetko zmení a starí rodičia sa dostanú do stavu, kedy je potrebné sa o nich postarať. Čo potom? Áno, existujú zariadenia pre seniorov, môžu dožiť svoj život tam. Len málokto však vie, ako sa starí ľudia cítia, keď sa tam dostanú. Fotky, spomienky vryté v ich pamäti, občas veľké slzy v očiach. Deti svojich už zostarnutých rodičov si často neuvedomujú, že najviac, čo ich rodič potrebuje, je pochopenie, súcit a hlavne empatia! Uponáhľaný život, práca, rodina a iné starosti nedoprajú dospelým deťom dostatok času či sily, aby rodičov navštívili častejšie. A keď už prídu, ani poriadne neposedia. Ktovie čo sa v nich deje, keď padne otázka: Kedy opäť prídeš? Chýbaš mi! Nás deti často sprevádzajú výčitky svedomia, no tie situáciu neriešia. Dôležité je, ako sa k starým ľuďom aj naďalej budeme správať, či si spomenieme na ich sviatok, narodeniny či meniny, či budeme s nimi na Vianoce. Starší ľudia vnímajú všetko dvojnásobne citlivo, tak ako malé deti. Aj vo svojich spomienkach sa často vracajú do svojho detstva. Pri nedostatku kontaktov s mladšími ľuďmi utiekajú sa len k spomienkam, ženie ich to k smútku a bezmocnému pocitu, že už nikomu nie sú potrební, že ich život sa stáva zbytočným. Už nechcem žiť... tieto slová sa ma vždy dotknú. Bohužiaľ je to často tak a sme tu len my, opatrovateľky, ktoré sú ochotné pomáhať tam, kde to ich najbližší z  rôznych dôvodov nezvládnu.
Najväčším spríjemnením dňa je pre tých skôr narodených náš úsmev, pozornosť, často len jednoduchá otázka: Ako sa máte? Aký máte deň? Nad čím dnes premýšľate? Základ je vždy v  komunikácii a v láskyplnom vnútornom postoji opatrovateľky. Príbehy, skúsenosti, porekadlá, zážitky starých ľudí sú vždy pravdivé a veľmi múdre, my mladí si mnohé môžeme zobrať k srdcu. Je tu však aj druhá strana mince - ľudia, ktorí v minulosti veľa trpeli alebo mali ťažkú povahu, nevyrovnali sa so sebou, s minulosťou a  tak aj zostarli, s  takýmto človekom je to v starobe náročné.
Čo s tým? Moja odpoveď je - dajte mu dvojnásobnú pozornosť a pocit bezpečia, vedomie, že sa nemusí báť, že nie je sám! Nepomáha odsudzovanie, kritizovanie, zazeranie. Ľudia by mali žiť v láske, mieri a  pokoji, nech prešli čímkoľvek. Sme ľudia, tak na to nezabúdajme a správajme sa k sebe ľudsky. Nikdy totiž nevieme, hoci sme ešte mladí, čo s nami bude v starobe. Majme to na pamäti!

Ľubica Kováčová
Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk

Prečítajte si celý časopis

 

Máte záujem dostávať nové číslo časopisu na Váš email? 
pošlite nám žiadosť na klub@spig.sk