Zo spomínaného prítomného kamaráta urobili blázna. Pohnúť rukou. Veď to nevie... O niekoľko mesiacov (nie dva ani tri, možno tak dvadsať) som vystúpila pred kamarátkiným – lekárkiným domom z auta. „To Ty šoféruješ?“ spýtala sa. Keďže má podobné auto a nie malé, vedela, že to nie je iba tak. „Jasne,“ odvetila som. Prednedávnom sa môjho fyziokamaráta v posilňovni dakto pýtal, čo sa mi stalo. V stručnosti im to opísal. „Na to, že mala byť vo vegetatívnej kóme, vyzerá celkom dobre, nie?“„A ako prišla?“ „Normálne, priviezla sa autom.“ Druhej strane došli slová. Nie, zaužívanú predstavu ideálu nespĺňam. S povzdychom si prezerám fotky spred príhody. „O pol roka chodíš,“ povedal mi terapeokamarát. „Ak budeš cvičiť dvakrát denne, pôjde to,“ dodal.
Cvičím. So slzami v očiach, s vypätím síl, ale predsa. Nemožné sa pomaličky stáva možným. Invalidný vozík vozím v kufri auta, zatiahnutý roletkou. Už ho nevyťahujem. Jeho miesto zaujalo chodítko, ktoré vzbudzuje obdiv. Verte mi, rada sa toho obdivu vzdám. „Ak urobíš každý deň tisíc opakovaní, tá noha sa naučí ohýbať,“ zažartoval fyziokamarát.
„Kedy začíname?“ znela moja otázka. „Ty si nejaká zaneprázdnená,“ počúvam okolie. Áno, som. Štyri dni v týždni chodím do iného mesta cvičiť. Mimo to sa nám byt premenil na telocvičňu. „Tu by sa nám vošlo ešte delfinárium, ak nechceš kozmodrom,“ žartuje manžel. Nesmierne si vážim jeho podporu. Mimo toho, že pravidelne cvičím, snažím sa starať o dve deti, o domácnosť, chodím nakupovať, k lekárom...
Skrátka, nenudím sa. Ak sa termínovo zhodneme s terapeokamarátom, zdolávam jeho schody, aby som si mohla odniesť plnú tašku pozitívneho myslenia. Rovno od neho mierim ku sporáku a následne k rebrine, kde stenu zdobí niekoľko nápisov. Jedným z nich sú aj slová Tommyho Lasordu: “Rozdiel medzi možným a nemožným spočíva v ľudskom odhodlaní.“ Ak by mi niekto vtedy, keď sme oslavovali, že som sa napriek štatistickým prognózam prebrala, povedal, čo všetko dokážem o dva a pol roka, zrejme by ma parádne pobavil. A nielen mňa...
Kamarátka má už dlhší čas švagra v kóme. Vždy hľadá útechu u mňa. Samozrejme, nikde nepočuje nič pozitívne. „Nevešaj hlavu, ak sa tak rozhodne, dostane sa z toho. Poznám ľudí, ktorí boli v kóme dlhšie ako ja (hoci tie dva týždne museli pre okolie znamenať več- nosť) a fungujú viac-menej normálne. Akurát okolie sa nazdáva, že im preplo.“ Všetko je možné. Pamätajte si to. Ľudia s preťatou miechou chodia. Ak je niečo označené ako nemožné, zvyčajne to trvá iba trošku dlhšie a stojí nás to o niečo viac síl. „Ale mnohí nezvládnu to, čo Ty,“ môžete mi oponovať. Je to ich rozhodnutie. Ak budú v hĺbke svojho srdca presvedčení, že opäť budú „zdraví“, tak nimi naozaj budú. Je to však podmienené ich ozajstnými túžbami a snami.
Dagmar Sváteková
Január 2015
0800 105 707 
