Nočný chichot

Nočný chichot
Môj syn Joe je z dvojčiat. Jeho braček John sa však narodil mŕtvy. Počas dní, ktoré nasledovali po pôrode, mi veľa ľudí povedalo, že budem mať v nebi anjela. Prvých osemnásť mesiacov Joe neustále plakal. Dobre sme ho kŕmili, dobre sa o neho starali a žiaden lekár mi nevedel povedať prečo toľko plače. „Má koliku.“ Túto odpoveď som počula najčastejšie. Ale vo svojom srdci som vedela prečo plače: chýbal mu braček. Počas deviatich mesiacov mali medzi sebou jedinečné puto a potom sa rozdelili. Joe na zemi, John v nebi. 

Keď bol Joe na svete len dvanásť hodín, lekári zistili, že počas tehotenstva utrpel mozgovú traumu. Jeden z nich nám povedal, že Joe bude vážne postihnutý. Keď mal Joe jeden rok, vo vývoji značne zaostával za inými deťmi. Aj keď má o dva a pol roka staršiu sestru a ja som vedela, ako by sa mali dieťa vyvíjať, predsa som si stále dookola čítala knihy o tom, čo máme čakať od prvého roka dieťaťa. Nikdy nedosiahol žiaden z medzníkov, ktorý „by mal“ alebo aspoň „mohol“ dosiahnuť.
Jedna vec, ktorú som od neho chcela najviac, bola, aby sa smial. Aby si chichotal. Aby „jačal od radosti“, ako to nazvala istá kniha.
Raz v noci o desiatej sme cez monitor s manželom niečo začuli. Nevedeli sme, čo to je, a tak sme vyšli potichu hore po schodoch a zastali pred jeho dvermi. Joe sa smial. Chichotal sa. Jačal od radosti. Stáli sme tam dlhý čas. A len sme ho počúvali. Robil to aj naďalej po celé mesiace, dokonca ja roky, a stále sa to dialo v ten istý čas: o desiatej. Nazvali sme to nočný chichot. Bol a stále je tým najpríjemnejším zvukom, aký som kedy počula.

Ubehlo niekoľko rokov a jedného dňa mi zazvonil telefón. Bola to moja susedka. Ona a niekoľko ďalších žien v okolí si chceli urobiť dámsku jazdu. Jedna z týchto žien má schopnosť hovoriť so zosnulými ľuďmi a chcela to súkromne skúsiť s každým kto by mal záujem. Šla som tam, ale nevedela som, či v sebe nájdem odvahu pohovoriť si s ňou. Napriek tomu, že som tomu viac verila, ako neverila, som bola skeptická. Sadla som si k stolu oproti nej s pripraveným papierom a perom. Tí, ktorí odídu, vysvetľovala, často s nami ostávajú. Opýtala sa, či chcem vedieť kto je tam so mnou. Potlačila som naliehavú túžbu povedať jej o Johnovi a jednoducho som odvetila: “Áno.“ Keď začala hovoriť o ľuďoch, ktorí tam boli prítomní, občas mi položila nejakú otázku. Povedala som jej veľmi málo. Nechcela som jej dávať žiadne informácie. To čo mi povedala, som nikdy nikomu neprezradila. Jej opisy boli neuveriteľne presné, takže som vedela, že to čo podľa jej slov prežívala, prežívala naozaj. Povedala mi, že je tam s nami jedno malé dieťa a že má veľmi silné puto s mojim synom. Je jeho dvojčaťom? Prisvedčila som a ona zopakovala, že sú k sebe pripútaní silným putom. Je možné, že túto informáciu dostala od jednej z mojich susediek. To, čo povedala potom, na však presvedčilo, že by to mohla vedieť jedine vtedy, keby na to mala skutočne dar. Povedal, že Joeovo dvojča ho v noci navštevuje. Opisovala veľkého hnedého medveďa, s ktorým sa hral Joe. Spomenula aj to, že hudba vychádzajúca z jednej hračky Joeohovho brata upokojuje. Málokto ma privedie do pomykova, ale jej sa to podarilo. Nielenže sme k záhlaviu Joeovej postele položili veľkého medveďa a malého medvedíka Pú dali Joeovi na hranie, okrem toho som aj každú noc nastavila hrajúceho zajačika, aby Joe pred spaním počúval pesničku.
Potom sa tá žena pozrela na mňa a opýtala sa: „Chcete vedieť kedy za ním chodieva, však?“ Žasla som. Napadlo mi, hoci mi to nepovedala, možno dokáže čítať aj myšlienky. Iba som prikývla, lebo pre plač som nevedela nič zrozumiteľné povedať. Vravela, že prichádza v noci. Približne o desiatej. Druhý krát som na chvíľu stratila reč. Ako mohla vedieť, že sa to stáva o desiatej? Nikdy som to nikomu nespomenula.
Joe sa nikdy nenaučil rozprávať, ale ešte niekoľko rokov sa v noci o desiatej chichotal. Niekedy som si ním bola v miestnosti, keď sa to stalo. Pýtala som sa ho, či je jeho braček s ním, a on sa vždy len smial. Joe má dnes šestnásť rokov. Stále je vo všetkých oblastiach pomalší a je odkázaný na pomoc iných. Je však veľmi šťastným dieťaťom a veľa sa smeje. Stále sa o desiatej v noci chichoce, aj keď už nie tak často ako predtým. Možno to je Johnov dar svojmu bračekovi, aby mu pomohol prekonať zármutok z jeho straty a odlúčenia. Vtedy som si to neuvedomovala, no John niečím obdaroval aj zvyšok rodiny.
Dal nám dar, z ktorého sme sa mali dlho tešiť – Dal nám Joeov smiech.

Čerpané z knihy: Slepačia polievka pre dušu ODKAZY Z NEBA 

December 2013

 

Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk