Všetko sa to začalo, keď som spolu so sestrič- kou stála pred dverami kancelárie primára istého oddelenia v nemocnici v Trenčíne. Jeho prvé slová boli „Ja odpadnem!“ namiesto „Dobrý deň.“ Vtedy som začala chápať, že niečo je inak, ako byť malo. Alebo nemalo? Je to proste inak, než je obvyklé. Chvíľu sme sa rozprávali. Bol úplne priamy a počas nášho rozhovoru som si všimla, že si dáva dohromady to, čo o mne vie z medicínskeho hľadiska a to, čo vidí. Zjavne mu to nesúhlasilo... Tisíc percent, ktoré zabezpečujú môj súčasný stav, nie sú výmyslom. Po dva a pol roku som sa dozvedela pravdu o svojom stave. Nebol to niečí výmysel, keď ma odsudzovali na smrť, či v lepšom prípade na doživotie pripútaná na posteľ. Tak to jednoducho bolo. „Bežní ľudia majú poškodenú ľavú hemisféru, pravú hemisféru, daktorí ani nevedia, že nejakú mozgovú príhodu prekonali - bola zasiahnutá hluchá časť mozgu. Lenže u Teba to bola najpodstatnejšia časť mozgu, križovatka všetkých dráh - mozgový kmeň.“Na Silvestra ma objala kamarátka - lekárka, ktorá pracovala na oddelení, kde som ležala. „Dadi, už vieš všetko.
Keď Tvoje MR-ko uvidel najskúsenejší československý radiológ, spýtal sa: „A ona žije?“,“ povedala mi vtedy. Nechcel veriť, že fungujem takmer normálne, to predsa nie je možné.
Dagmar Sváteková
Február 2015

