PREČO?

Dostala som šancu na  reparát. A ten sa chýli ku koncu, treba konať... Nie, nie som tu preto, aby som iným svietila na  cestu. Totižto, nie som Boh. Niekto to svetlo uvidí a  niekto... Môžem stáť priamo pred ním, svietiť mu do očí, no s ním to ani nepohne. „Má oči a nevidí, má uši a nepočuje.“ Takto my žijeme. Všimla som si to už mnohokrát. „Ale veď máš deti!“ povie niekto iný. Mám. A  som za  ne nesmierne vďačná.
Podaktorí vedia, že počať dieťa je možné, iba ak sa stretnú dve duše podobnej vibrácie. A  ony sa stretli. No čo sa stalo odvtedy? Ako môže duša človeka, ktorý rieši tie bežné každodenné „problémy“ rezonovať s tou, ktorá vníma, že všetko, čo robíme, je zázrak? Áno, musel sa pri nej veľa naučiť, možno ho to pozdvihlo do vyšších sfér, ale...
„To čo prežívate, si ľudia vedia predstaviť zhruba na 60%.“ Kde je ostatných 40% ? Som kto som. Nie som „ideálna“. Ideálna v ponímaní okolia. Okolie... Je tomu 13-14 rokov. Mala som sen. Vtedy som ešte svet vnímala „naivnými“ očami takmer dieťaťa. Obklopená množstvom „múdrejších“ ľudí, som sa ho vzdala. Nech sa jedná o akúkoľvek terapiu, vždy skončíme tam. A  ja viem, že ak sa mi podarí vrátiť sa tam, čo som kedysi dobrovoľne opustila, cesta k môjmu uzdraveniu bude ubiehať veľmi rýchlo.

Ak sa vrátim sama k sebe, ku svojmu „naivnému“ pohľadu na svet, ku snom čakajúcim na splnenie, reparát bude splnený. „Keď zomriem, rozfúkaj môj popol na  tej a  tej lúke,“ bola jedna z  inštrukcií, keď som ešte netušila, že Smrť je za dverami a načúva. Dostala som možnosť vrátiť sa tam ešte ako živá, nie len ako hŕstka popola. Využijem to? Keď som sa pred časom vrátila do hôr, vítalo ma všetko, všetko, čo je očiam bežných smrteľníkov neviditeľné. Elfovia, Dévy, škriatkovia... Oni ku mne hovorili už tu. Odmietala som ostať sama, pretože so mnou komunikovali jemnohmotné bytosti. Naposledy sa objavili, keď som nebola doma. Zobudila som sa nato, ako si ma obzerajú. A ďalej niečo úpenlivo hľadali.
Od tej doby ku mne neprehovoril ani jediný strom, žiadna jemnohmotná bytosť sa neprišla spýtať, ako sa mi darí. Možnože to všetko pokračuje, len ja nie som schopná to vnímať. Môžete ma častovať prívlastkami, akými len chcete, je to váš názor, vaša voľba. „Slobodné bytosti nechávajú iných slobodne konať.“ Toto je znamenie, že som ešte celkom nestratila niť.
Dagmar Sváteková

September 2014