Príbehy od srdca 2

Príbehy od srdca 2
Nový priateľ v núdzi
Sú rôzne formy vďačnosti, ale moja v  tej dobe, bola nevyčísliteľná. Najskôr sme bývali doslova v pivnici. Jedna izba, umývadlo,ktoré viselo na jednom háku, dve vojenské postele, stôl a  stolička s  troma nohami. 
Preto, keď sme dostali byt na sídlisku, boli sme šťastní. V tom období som už mala ťažko chorú mamičku. Na sídlisku sme boli úplne odrezaní, autobus chodil do mesta ráno, na obed a  ku večeru. Kočík nebrali, preto sme chodili do materskej škôlky v meste peši. Nebol telefón, o mobiloch sa ani nechyrovalo. V nemocnici, kde som vtedy po ukončení školy pracovala, bol hospitalizovaný pán po operácii chrbtice. Hneď sme si „padli do oka“. Bol skromný, zlatý. Cez moje nočné smeny, pokiaľ nebola práca, sme prekecali celé hodiny. Mali sme veľa spoločných záujmov, hlavne čo sa týkalo športu. On aktívne v minulosti športoval, ako aj ja, veľa čítal... Vôbec som netušila, kde pracuje. Z reči do reči som mu spomenula, že mám chorú maminku a nesmierne mi chýba kontakt s ňou. Nebývali sme v jednom meste, cestovať často som nemohla. Nevedela som, že bol riaditeľom pošty. Na tú dobu vysokopostavený! Jedného dňa som prišla domov a ku nášmu oknu sa ťahali nejaké drôty. Celkovo ich bolo asi päť medzi panelákmi. Na to prišiel pán, zamestnanec pošty a  namontoval nám telefón! Tie chvíle, keď som sa mohla s maminkou vyprávať boli vzácne. Spolu sme sa radovali ak nemala bolesti. Spolu sme plakali /aj keď ja tak, aby to nepočula/, keď prestali účinkovať analgetiká. Volali sme spolu viac x denne, ale aj celé hodiny v noci. Pán riaditeľ, ani si neviete predstaviť, čo ste vtedy pre mňa urobili. Tá vďaka k vám bola, ale aj je obrovská! Po jeho prepustení z nemocnice sme sa viac nestretli, aj keď býval v tom istom paneláku, ako moja svokra. Keď píšem tento článok, mám otvorené okno a  vidím vo vzduchu naťahané rôzne drôty. Neviem, kde vedú a čo vedú. V dobe mobilov asi nebudú telefónne. Ale možno aj............ J.H

Siedme prikázanie... Nepokradneš
Všetci študenti majú hlboko do vačku. Každý peniaz sto krát otočí, kým ho minie. Moja budúca svokra mala meniny. Chceli sme jej urobiť radosť – ale ako? Peniaze sme nemali, tak aspoň s pekným kvietkom. Domček mali na konci dediny a hneď naproti bola fara. Okolo chodníka do fary boli krásne kríky ruží. A nás nemohlo nič iné napadnúť, len jednu ružičku „šlohnúť“. Tete, ako som ju vtedy volala, sme zagratulovali. Ružička sa jej páčila. Pri pohľade na ňu hneď kriticky poznamenala: „Aké sú krásne naproti pri fare ruže, len keby ich ľudia nekradli!“ V tom okamihu sme ostali ako obarení. Nevedeli sme,ako zareagovať... Boli sme radi,že sme jej urobili radosť. Ale ten vpich po tŕni v prste sa mi dlho hojil. J.H

Teta
S mojim budúcim manželom sme sa poznali od detstva. Chodili sme spolu do škôlky, na karnevaly. V dedine sme mali bojové tými. Boje zvádzal horný koniec proti dolnému a  keď sme sa stretli v  strede dediny bolo nám jedno, či bol chalan, alebo baba - poriadne sme sa vymastili. Nepriateľsky sme na seba zazerali aj v škole, lebo sme mali triedy hneď vedľa seba. Po ukončení základnej školy sa nám cesty rozišli, na strednú školu sme chodili ďaleko od seba. Až prišla maturita, úplne náhodná dovolenka pri mori - a bola ruka v rukáve. Napriek tomu, že sme študovali 45Okm od seba, naša láska vydržala a na moje promócie sme si povedali „áno“. Naša láska bola spečatená narodením dcérky. Vždy som chcela mať prvé dieťatko dcérku, to bola moja podmienka! A  kučeravú! A  splnilo sa mi to. Každý muž po narodení dieťatka prinesie mamine kyticu, je rád, keď sa narodí zdravé dieťa. (/Aj keď isto chcel mať prvého chalana.) Moja bábika hneď po narodení mala dlhé vlásky. Prvú vetu, ktorú mi môj manžel povedal - my musíme tú malú ostrihať! Keď sme prišli domov, začala sa krutá realita. Nemali sme kde bývať a tak sa nad nami zmilovali moji rodičia. Z  malého bábätka som mala strach, bála som sa ju chytiť, o kúpaní ani nehovorím. Svokra bývala iba kúsok od nás a tak každý večer sme malú všetci spoločne kúpali. Šestonedelie si u mňa vybralo daň! Celý čas som mala štyridsiatky teploty. Bola som totálne vyčerpaná. Pamätám si, ako vtedy, keď už som z teplôt asi delirovala, prišla ku mne „teta“ (svokra) a  pýtala sa ma, ako sa mám. A ja som jej povedala: “Dobre, teta”. Celý život som ju tak volala a po svadbe som si nevedela predstaviť, že by som ju mala volať mamička. Radšej som ju ani neoslovovala. Vtedy mi moja zlatá svokruša povedala: Ja som neni tvoja teta, ja som už tvoja mama”. Naraz sa vo mne čosi zlomilo, akoby mi spadol veľký kameň zo srdca. Teta bola moja druhá maminka a viac som jej teta nepovedala! Aj keď mi moja maminka zomrela, úplne mi ju nahradila. Všetci sme ju mali radi, bola duchom nádherná. Mala štyroch synov a  pre mňa bolo úžasné, keď mi povedala: „Nemám dcéru, ale ty si ako moja dcéra”. Svoju púť života ukončila u nás v náručí svojho najmladšieho syna. A keď sa ukončí moja púť životom, prajem si, aby trošku môjho popola posypali na hrob maminky 1 a maminky 2. Nestihli sme si veľa dopovedať a tak urobíme pokec partiu. J.H
Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk