Príbehy od srdca 3

V predsieni sme odtiahli skriňu od steny smerom ku dverám, čím vznikol celkom veľký odkladací priestor. Dali sme záves a „kumbál“ bol na svete. Sane, lyže, krabice s knihami - všetko malo svoje miesto. Suseda v byte naproti mala dve mačky.
Jednu sobotu sme náhodou otvorili obidve dvere a dlho sme klábosili. Asi po dvoch dňoch, keď som bola sama doma, čosi šramotilo. Nebola som si istá, odkiaľ tie zvuky pochádzajú, ale myslela som si, že asi zvonku.
Na druhý deň okrem šramotu aj niečo spadlo. To som už bola presvedčená, že zvuky vychádzajú z kumbálu. Po štyroch dňoch som našla v detskej izbe malé hovienko. Napadlo ma, že asi vypadlo z  plienky malému vnukovi. Vtedy sme ešte chodili do práce. Poobede chodieval manžel do záhrady a ja som bola sama doma. Bola som presvedčená, že mi začína zašibávať! A toto si isto myslel o mne aj môj manžel, keď som mu večer vyprávala, čo sa u nás deje. Do kumbálu som sa bála ísť, či tam nie je niekto schovaný, tak tam vliezol on. Všetko prezrel - ale nič!
Pretože som bývala poobede sama doma, než sa manžel vráti zo záhrady, chodila som domov neskoro. Túlala som sa po meste, alebo som sa zavrela v obývačke na dva zámky, pustila som televízor na „plné pecky“ a pritom som rozmýšľala, či už mi nastal čas na odbornú psychiatrickú pomoc. Takto to trvalo celý týždeň. Spálňu máme hneď vedľa kuchyne. Po týždni, opäť v sobotu, niečo ráno v kuchyni strašne buchlo. Manžel vyskočil z postele, zbadal prevrátený kôš na smeti a zavolal na mňa: „Zavri dvere, asi tu máme potkana!“ Opäť stres! Po chvíli počujem, ako cez celý byt vykrikuje a rozčuľuje sa - kde sa tu vzala tá mačka! V tom mi svitlo. Ako sme so susedou klebetili, prebehla nebadane ku nám. Nechápem, ako mohla takto prežiť celý týždeň. Bez jedla, bez vody. Ani raz nezamňaukala. Keď sme neboli doma, iste chodila po celom byte, ale okrem malého hovienka v  detskej izbe nenechala po sebe, okrem šramotu v kumbále, žiadnu stopu. Prechodný pobyt mala aj pod vaňou, kde sme neskôr našli suché exkrementy. Skok do smetného koša bola asi jej posledná záchrana o život. Hneď som zazvonila susede a mačku sme vypoklonkovali na chodbu. Keď vyšla rozospatá, jej reakcia ma skoro hodila o zem! „Veď sa mi zdalo, že mám iba jednu!“ To jej celý týždeň nechýbala? Chúďa! Bola vychudnutá, srsť na nej visela, ledva cez chodbu prešla. Nedá sa ani uveriť, že za celý týždeň z krytu pred nami nevyliezla. Ale osud jej neprial. Keď sa ako-tak pozviechala, cez špáru na balkóne vypadla zo štvrtého poschodia na trávu. Podľa susedy jej nič nebolo, aj vyzerala, že je v poriadku . Po piatich dňoch ju suseda našla doma mŕtvu. Musela mať početné vnútorné zranenia. Tak sa skončila mačacia „story“ A  aj ja som hneď vyzdravela.
J.H

Pes
Kedysi bolo takmer pravidlom, že pri každom dome mali psa. (Dnes sa to stáva pomaly samozrejmosťou, alebo módou, že na každom poschodí v paneláku majú psa.) Môj otec bol poľovník a tak sme mali vždy nejakého poľovníckeho psíka. Pravdaže nie v byte, ale na dvore pri dome ďalšieho poľovníka. Neviem, prečo sa otecko rozhodol, že si zadováži kóliu. Že by tiež na tú dobu „pánsky manier?“ Kólia bola nádherná, mala prekrásne sfarbenú srsť a bola veľká ako teliatko. Otecko postavil veľký koterec na dvore, na ktorý sme mali výhľad z balkóna. Nosili sme jej pravidelne žrádlo a vodili sme ju prebehnúť na neďalekú lúku. Ale Dina, ako sme ju volali, bola stále nekľudná, predráždená, štekala. Raz, keď bola mimoriadne nekľudná, pozreli sme sa na ňu z  balkóna - a okolo misky na žrádlo bolo množstvo potkanov. Otec zobral poľovnícku pušku a z druhého poschodia z balkóna ich strieľal. Padali jeden za druhým, ale museli byť poriadne vyhladovaní, lebo ostatní, ešte žijúci, sa od misy ani nepohli a žrali ďalej. Ináč, vtedy mali potkany na dvore raj! Jednu stenu koterca tvoril múr, kde na druhej strane boli latríny z  miestnej krčmy a  priamo na našom dvore bola ohrada, do ktorej sa dávali smeti z celej budovy. Smetné koše vtedy neboli a raz za mesiac prišlo nákladné auto, ktoré ich odviezlo. Jedného dňa, keď som išla dať Dine jedlo, neviem, čo ma to napadlo, sadla som si na jej chrbát ako na malého koníka. Dvierka som nezavrela a v tom pes vybehol z dvora na ulicu aj so mnou. Utekal dole dedinou, ja som kričala o dušu, volala som o pomoc, ale pes si to valil ďalej. Niekto, kto ma takto videl, išiel za oteckom mu povedať, čo som vyviedla, ten sadol na motorku, ktorú mával stále vonku a „pálil“ za nami. Dobehol nás až na samom konci dediny. Od strachu si vôbec nepamätám, ako sa mu Dinu podarilo zastaviť. Mala som okno! Dina na dvore dlho neostala. Nie preto, že sme spolu urobili dostihy, ale nemalo zmysel kŕmiť potkany z celého okolia.
Jedného poľovníckeho psíka sme predsa len mali doma. Bol to Velšterier, zlatý, ale poľovnícku krv nezaprel. Moja dvojročná dcérka sa ho strašne bála. Keď sa ku nej priblížil, utekala a kričala: „Dedere ma! Dedere ma! (zožerie ma, zožerie ma!!!) Časom si na seba pomaly zvykali. Jedno poobedie bolo v byte nápadné ticho. Nebolo psa, ani dieťaťa. Prehľadali sme celý byt - nič. Až po chvíli, keď sme už začali hľadať aj v kuchyni, malá aj psík spali pod kuchynským stolom. On mal labky na nej a ona ho objímala. Bol to krásny prejav lásky dieťaťa so psíkom. Škoda, že vtedy neboli telefóny s fotením, bola by to krásna spomienková fotografia. Psia poľovnícka krv sa v ňom nezaprela! Začali sa nám strácať ponožky, rukavice, ktoré po týždni patrične natrávené vyzvracal. Toto mu ešte maminka tolerovala. Ale keď sme jedno poobedie prišli domov a rohy na všetkých plyšových kobercoch boli dotrhané - to už nezvládla a musel sa porúčať na dvor k známemu poľovníkovi. Dcérka sa na psíka stále pýtala a tak, keď sme na víkend prišli k naším, zobrali sme nejakú psiu dobrôtku a išlisme ho pozrieť. Teraz pred panelákmi je celá promenáda psov rôznej rasy, cez mini psíkov až cez obrovské buldogy. Výťahy sú počúrané (niekedy aj horšie), lebo psíci nestihli udržať svoje fyziologické potreby. Alebo si to vybavia hneď pred vchodom, v pieskovisku. Poobedňajšie štekoty, cez víkendy aj celé dni, arogancia mnohých majiteľov. Chápem ľudí, ktorým je psík pomocník pri chorobe, samote, ale nie frajerov, ktorí sa svojimi veľkými psami predvádzajú. A preto sa pýtam: „Patria do panelákov?“ Kto je väčší trpiteľ, zviera, alebo my spolubývajúci? Aj my máme radi zvieratká! Ale myslím si, že každé patrí tam, kde patrí!

J.H