Rada draka Bonifáca

Šikovne sa obracala, vrtela sa tak pekne, že sa pri nej pristavil aj zlatý drak a pochválil ju. Keď skončili lekciu lietania, išli po Žofiu a aj sa preobliecť. Hneď pri dverách ich už čakala a  privítala: „Ahoj, no ako išlo Márii lietanie na metle?“ 
„Išlo jej to vynikajúco, veď sama sa presvedčíš. No najprv jej niečo pohľadaj na prezlečenie a ja sa idem tiež,“ s týmito slovami odišiel do domu a Mária a Žofia za ním.
S Máriou vošli do Žofiinej šatne. „Vyber si, čo sa ti bude páčiť. Mám aj menšie veci,“ povedala Žofia, otvárajúc skrine.
„Hm, žeby tie čierne nohavice so zlatými pásikmi po bokoch a to jednofarebné červené tričko?“ uvažovala.
„Dobrý výber, Mária!“s úsmevom ju pochválila.
„A ty si čo oblečieš?“ spýtala sa Mária berúc oblečenie od Žofie.
„Uvažujem nad ružovým tričkom a šedými nohavicami. Ale už sa nezdržiavajme a rýchlo sa oblečme, aby Dlhofúz nešomral,“ pohladila ju po jej prekrásnych vlasoch. Dlhofúz ich už čakal preoblečený, mal na sebe čierne tričko, čierne nohavice a čiernu bundu. Žofii sa to veľmi nepáčilo. Neznášala, keď chodil oblečený celý v čiernom.
Nezdržala sa a zahlásila: „Ty ideš na pohreb alebo čo? Bože môj, vieš dobre, že neznášam, keď chodíš ako čierny havran!“ Znelo to skôr žartovne ako nahnevane a Máriu to rozosmialo.
„Nemohli by sme už ísť, prosím ťa? Mária potrebuje našu pomoc, aby sa dostala domov. Okrem toho sa už začína stmievať, takže nemáme veľa času, lebo Bonifác sa potrebuje pobaliť aj s rodinou na dovolenku. Žartíky si nechaj na neskôr, ale som rád, že si Máriu konečne rozosmiala,“ venoval Márii úprimný úsmev.
Ako rýchla strela im obom podal metly a vyleteli z chodby na dvor a na oblohu. Zazreli prekrásne lúky, more, vlny, v ktorých plávala morská víla.
Mária sa kochala toľkou nádherou. Bola veľmi nedočkavá a zvedavá na to, akú radu jej dá drak Bonifác. Bola veľmi vďačná Dlhofúzovi a Žofii, že jej tak pomáhajú. Krajinka, ktorou práve leteli, bola nádherná.
 
Už leteli pridlho a Mária začínala byť veľmi unavená. Zrazu sa pred nimi objavil obrovský kamenný dom, v ktorom žil so svojou rodinou drak Bonifác. Pristáli priamo v záhrade pred domom. Dlhofúz podišiel ku kamenným dverám a zaklopal.
Otvorila im Bonifácova žena. „Dobrý deň, pán Dlhofúz, prišli ste nás pozrieť aj so svojou manželkou? A kto je toto milučké, peknučké dievčatko?“ Agrafeňa bola vždy k  svojim hosťom veľmi milá.
„Ale veď nestojte medzi dverami, poďte už dnu!“ dodala, kým jej stihol Dlhofúz so Žofiou predstaviť Máriu a vysvetliť, prečo vlastne prišli.
Vstúpili do domu, uvideli hrajúce sa malé dračie deti s veľkou kopou hračiek. Mária a Žofia šli hneď za nimi.
„Predstavujem vám naše deti Zúbka a Chvostíka.“ Pristúpila k nim a pohladila ich.
„A kde je Bonifác? Potrebujeme sa s ním súrne o niečom porozprávať,“ vravel vážne Dlhofúz.
„V obývačke, poďte, odprevadím vás za ním,“ odvetila milo. A viedla ich obrovskou kamennou chodbou.
Vošli do ich spálne, kde bola veľká manželská posteľ s velikánskou knižnicou. Agrafeňa potlačila knižnicu a tá sa otočila von a odkryla ďalšiu miestnosť. V jej strede sedel vo veľkom hojdacom kresle drak Bonifác a fajčil fajku.
„Čím som si zaslúžil vašu návštevu?“ zdvihol Bonifác zrak od knihy, ktorú práve čítal, a  usmial sa na troch návštevníkov.
„Potrebujeme tvoju vzácnu radu pre túto mladú slečnu Máriu Hruškovú,“ ukázal Dlhofúz prstom na Máriu, ktorá sa placho usmievala.
„Aha, tak vrav, no ona nevyzerá ako z nášho sveta. Zvedavo si ju premeriaval.
„Máš pravdu, veru nie je, rozpoviem ti všetko, čo sa stalo,“ a začal rozprávať o  tom, čo všetko sa prihodilo a ako sa Mária dostala do ich sveta.
Drak Bonifác pozorne počúval.
Po tom, ako mu Dlhofúz všetko rozpovedal, spýtal sa: „Môžeš nám poradiť, ako dostať Máriu z  nášho sveta naspäť do jej sveta?“
S nádejou v očiach hľadel na Bonifáca.
Bonifác si poškrabal bradu, veľmi tuho premýšľal, no po chvíľke sa ozval: „No, to je veľký problém, nebude jednoduché dostať
Máriu späť do jej ľudského sveta. Keďže my si nemôžeme nič priať od prsteňa, pretože nie sme ľudské bytosti. A nemôže si už nič želať ani Mária, lebo prsteň môže splniť iba jedno želanie. A jej želanie prsteň predsa už splnil. No, sú nejaké výnimky...“
Dlhofúz mu skočil do reči: „Aké výnimky? O  žiadnych som ešte nepočul a  to som na tomto svete už veľmi dlho. To je skvelé, takže máme predsa len nejakú nádej!“
Oči sa mu rozžiarili šťastím. Bonifác však smutne pokračoval: „Výnimky platia len pre kráľovských potomkov, keď sa zamilujú do ľudských bytostí. No tiež si smú priať len jedno želanie a len pre tú osobu, do ktorej sú zaľúbení. O inej možnosti neviem, no nebuďte zúfalí, skúsim nájsť aj ďalšie riešenie,“ povzbudzoval ich.
„Ešte by som chcel dať Márii darček,“ dodal. Ani sa mu nestihli poďakovať a už bežal do spálne. Našiel guľu, ktorá vyzerala ako čarodejnícka.
Prišiel k  Márii a  povedal: „Toto je taká guľa, ktorá ti ukáže tvoj ľudský svet, a samozrejme, aj tvojich najbližších,“ pohladil ju po jej krásnych hodvábnych vláskoch.
„A teraz by ste už mali ísť, Mária vyzerá veľmi unavene,“ otcovsky na ňu pozrel a znovu ju pohladil.
„Máš pravdu, kamarát, pôjdeme už, ďakujem ti.“ Zakývali Agrafeni aj deťom na rozlúčku. Potom všetci traja nasadli na metly a odleteli domov.
 
 Pokračovanie nabudúce
 
 Simona Strelcová