Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň - Silná strieborná pavučina priateľstva

Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň - Silná strieborná pavučina priateľstva
Zobrala si všetko, čo jej podala do ruky a odišla k písaciemu stolu, ktorý stál kúsok od veľkého dreveného stola. Bez rozmýšľania vyplnila prihlášku a hneď ju odovzdala. Ani nečakala, kým ju zavolajú. Ihneď ju poslali do skladu po knihy, ale Žofia s Dlhofúzom šli domov. A preto si musela poradiť
sama. Sklad kníh bol vedľa pivnice. 
Skladníčka sa k nej správala milo. Mala drobnú postavu, bola elegantne oblečená. V sklade na Máriino prekvapenie sálalo teplo. Dostala hŕbu kníh so zaujímavými názvami: Ako dostať do hlavy ľudí myšlienku, Základy literatúry, Tvorivé
písanie, Gramatika a nakoniec Čítanka.
Potom jej povedali, že vyučovať sa začína na druhý deň. Priam horela nedočkavosťou. Celou cestou rozmýšľala, čo zaujímavé ju budú učiť. Keď prišla domov, už rozvoniaval po celom dome obed. Palacinky! Mňam! Išla priamo do kuchyne za Žofiou.
„Ahoj, robila si palacinky, však?“
„Áno, s jahodovým džemom,“ odpovedala jej s úsmevom Žofia.
„A ako bolo na zápise?“
„Super, myslím, že sa mi táto škola bude páčiť. Už sa neviem dočkať zajtrajška,“ pri týchto slovách sa jej na perách zjavil čarovný úsmev. Deň rýchlo ubehol a svitlo ráno.
Mária s nadšením vstala, tešila sa na nových spolužiakov i učiteľov. Celkom zabudla na svoje trápenie. Vychystaná a nadšená odišla z domu. Dlhofúz a Žofia boli na seba hrdí, že jej vymysleli také rozptýlenie. V škole Mária spoznávala nové predmety, o ktorých doteraz ani nechyrovala. Zoznámila sa so spolužiakmi a učiteľmi. A boli to všetko, samozrejme, bytosti z rozprávkového sveta. Medzi jej učiteľmi boli víly, čarodejnice i čarodejníci, škriatkovia, dokonca aj ježibaba. Mária medzi spolužiakov hneď zapadla a našla si zopár kamarátok. No najviac si rozumela s vílou Anastáziou. Postupom času
sa stali najlepšími priateľkami. Ich najväčšia túžba stať sa úspešnými literárnymi múzami ich spájala tým najsilnejším neviditeľným putom.
Ste zvedaví, ako sa darilo našej hlavnej hrdinke v škole? Márii sa darilo veľmi dobre.
No, až na pár úsmevných situácií. Raz na hodine inšpirácie pre ľudí sa učili, ako vybrať tú správnu myšlienku pre daného človeka. Mária dostala za úlohu vyskúšať si to na učiteľovi. Mala sa mu lusknutím prstov dostať do hlavy a podľa jeho záľub ho naviesť, aby napísal nejaký príbeh. No Mária použila zlé zaklínadlo na myšlienku. Namiesto toho, aby mu dala inšpiráciu k napísaniu príbehu o turistovi, ho omylom premenila na hrubú knihu Pravidlá pravopisu. Celá trieda vybuchla smiechom. V tom momente otvorila dvere učiteľka zo základov literatúry a poobzerala sa po triede. Keď jej padli oči na učiteľský
stôl, zazrela podivne hrubú knihu a spýtala sa: „Kde je pán učiteľ?“
Mária previnilo ukázala na knihu.
„Kto to urobil?!“ skríkla a dala si ruky v bok.
„Ja, mrzí ma to, mala som ho inšpirovať k písaniu...
No poplietla som zaklínadlo,“ priznala sa Mária, pozerajúc sa do zeme.
„Ha-ha, to nič, hneď to dám do poriadku a odčarujem ho. A ty sa naučíš inšpirovať k písaniu. Neboj sa, to chce čas,“ usmiala sa na Máriu a náramne sa pri tom zabávala. Inak sa Márii vodilo veľmi dobre, obzvlášť odvtedy, čo si našla novú kamarátku Anastáziu. Pomáhali si, ako vedeli. Čítali spolu knihy, učili sa spolu, dokonca nemali pred sebou žiadne tajomstvá.

Silná strieborná pavučina priateľstva
Mária ani zďaleka netušila, čo si osud pre ňu pripraví. Raz ich s Anastáziou nohy zaviedli do neďalekého hostinca, ktorý bol blízko školy. Vo vnútri bolo veselo vymaľované. Steny len tak hrali zelenou, červenou, oranžovou a bielou farbou. Stoly boli postavené v dvoch dlhých radoch. Boli vyrezané zo vzácneho dreva. Stoličky boli z rovnakého materiálu. Hostinec bol práve plný študentov a študentiek. Ale šťastena sa na nich usmiala. Práve jeden stôl na druhej strane rady ešte nikto neobsadil. Chystali sa, že si tam pôjdu sadnúť. Vtom zo zadných dvier, vedľa vchodu, kde postávali, sa nečakane vyrútil mladý kuchár s podnosmi v rukách. Letel veľkou rýchlosťou, pretože mal na nohách kolieskové korčule, na ktorých nevedel ešte riadne jazdiť. Zrazu sa mu podlomili kolená. Padol na zem a šmýkal sa po čerstvo umytej podlahe. Ozval sa veľký rachot, Mária sa ocitla na podlahe, ktorá bola vydláždená
lesklým mramorom, s podnosom na hlave.
„Jój, to som nechcel, prepáč mi!“ s hrôzou skríkol, keď zočil tú pohromu. „Au, no budem tam mať modrinu, ale tá ma nezabije. Buď pokojný.“
„Prinesiem ti na to ľad?“ nesmelo sa jej spýtal.
„Áno, prosím, nájdeš nás pri tamtom stole,“ odvetila, ukazujúc na miesto, kde bol voľný stôl.
„Hneď som tam!“
Ani sa nenazdali a už bol ten sympatický mladý čarodejník z bohatej rodiny pri ich stole. Mal príjemný úsmev, jeho výzor nebol výnimkou. Hlavu mu zdobili čierne havranie vlasy. Postavu mal štíhlu ako topoľ.
„Tu máte ten ľad, vážená slečna,“ humorným tónom sa snažil odľahčiť predchádzajúcu, preňho katastrofálnu, situáciu. Mária si ľad priložila na čelo. Príjemný chlad aspoň trochu pomohol k úľave od bolesti.
„Ďakujem. Môžeme si objednať?“
„Samozrejme,“ vybral si z vrecka na zástere zápisník a pero v tvare brka.
„Počúvam.“ Zapísal si to a zmizol. Anastázia s Máriou si spolu nestihli ani len slovko prehodiť a už stál pri ich stole s čarovným nápojom. Položil ho pekne na stôl a oznámil im, že ich jedlo bude o chvíľočku hotové. A tak aj bolo.
Veľmi im chutilo. Rozhodli sa, že do tohto hostinca budú chodiť každý deň. A veru aj chodili. Keď nebolo veľa ľudí, Kristián si vždy prisadol k nim. Zhovárali sa o všetkom možnom. Postupne sa medzi nimi vytváralo silné priateľstvo. Predstavte si obrovského pavúka.
Nevšímajte si však to, ako hrozne vyzerá, ale to, čo tvorí. Silné strieborné nite, ktoré sa postupne spájajú, až kým nevznikne pevná pavučina. Ťažko ju zničiť. Presne taký vzťah vznikal medzi týmito tromi, Máriou, Anastáziou a Kristiánom. Čistý, úprimný vzťah, plný porozumenia a veľkej priateľskej lásky.
Kristián Márii dodával nádej, čo sa týkalo jej návratu domov do jej ľudského sveta. Okrem toho mal až veľmi dobre vyvinutý zmysel pre humor. Často jej hovorieval: „Mária moja, ak si nenájdeme pravú lásku do tvojich štyridsiatich rokov, musíme sa zosobášiť!“
Takto si z nej uťahoval a Mária ho za to mala rada. A nielen to. Brala ho ako svojho staršieho brata, ktorého nemala.
V dnešnom svete sa také úprimné priateľstvo len tak nevidí. Musíte prehľadať každučký kútik sveta. A Mária veru natrafila na veľmi dobré miesto.
Pokračovanie nabudúce
Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk