Simone Sophie Stewart Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň

Simone Sophie Stewart Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň
Ráno ju zobudil Žofiin hlas: „Dobré ránko, už ti treba vstávať. Už je dávno biely deň. Kto to kedy videl, takto dlho vyspávať!“ Mária na ňu ospalo pozrela, potom na hodiny, ktoré ukazovali pol jedenástej.
No keď zbadala, koľko je hodín, priam odkopla ťažkú perinu a vyskočila na rovné nohy. Po celom dome rozvoniavali lievance s čokoládou a malinami. Klasika, vždy si dá záležať. Ani nevie, že aj môj strýko Alojz mi toto jedlo často pripravoval... Ale možno vie. Na perách sa jej zjavil jemný úsmev. Sme ako rodina...
„Mária! Poď si už konečne sadnúť! Nad čím toľko dumáš? A prečo sa pri tom tak zasnene usmievaš? Hm?“
„Práve si mi pripomenula môj domov,“ nakoniec zo seba dostala so slzami v očiach.
„A  čím? Povedz mi. Ja viem, že sa s  niečím takýmto nedá len tak ľahko zmieriť. Ale ešte stále je nádej. Možno sa stane zázrak a dostaneš sa domov,“ so súcitom v hlase ju jemne objala.
„Lievance s  čokoládou a  malinami, tie mi často robieval môj strýko,“ povedala smutne. Žofia ju pustila z objatia, sadli si za stôl a začali jesť. Vychutnávali si spoločne tú sladučkú dobrotu. Dlho sa rozprávali a Mária jej aj prezradila, že večer sa má stretnúť s novým neznámym mládencom. Ale aj to, že nejde sama a pôjdu s ňou aj Anastázia s Kristiánom. Takú reakciu ale nečakala. Žofia sa tešila z toho, že nemyslí iba na inšpiráciu spisovateľov.
„Nebráň sa ničomu, dieťa moje,“ povedala jej Žofia. Tieto slová vyvolali v Márii rozhorčenie.
„Bože môj, prečo každý vidí alebo v  tom hľadá niečo viac?! Veď keď sa dvaja stretnú a skvele si rozumejú, to ešte predsa neznamená, že sú zaľúbení. Na to mám ešte čas...“
Žofia len mávla bielou utierkou. „Idem si prečítať nejakú knihu. Pôjdem si dajakú vybrať z Dlhofúzovej pracovne. Celý deň budem doma, nemám chuť niekam ísť,“ s  týmito slovami vstala Mária od stola.
„Ja potom riad poumývam, o  chvíľočku sa vrátim,“ sotva to dopovedala, už bola preč.
Žofia zamierila do svojej prenádhernej záhrady, kde pestovala kvety, ale aj vzácne bylinky, z ktorých pripravovala výborný čaj a liečivé lektvary. Sadla si na drevenú lavičku pred záhon kvetín a obdivovala ich krásu. Mária bola v pracovni. Voňalo to tam drevom a starými knihami. Sedela v hnedom čalúnenom kresle a čítala si. Stratila pojem o čase, už prečítala takmer polovicu. Aj zabudla, že má stretnutie. Zrazu pocítila, že ňou niekto myká.
„Už je pol siedmej večer!“ skríkla na ňu Anastázia.
„Čo? Čo?“ odpovedala Mária, akoby sa zobudila zo spánku.
„Dobre, tak ti to zopakujem. Je pol siedmej! Mala by si sa chytro obliecť,“ prekvapená Anastázia len prevrátila očami.
„Jáj, to stretnutie! Rande!“ spomenula si s  iróniou v hlase.
„Ale ešte musím umyť riad,“ dodala a šla do kuchyne. Anastázia jej bola za pätami.
„No, jáj. Poponáhľaj sa,“ hnala ju Anastázia. Bola veľmi zvedavá na toho neznámeho mládenca.
„Veď hádam počká.“ Mária bola ako zasnená z  toľkého čítania. Nechcelo sa jej nikde ísť, najradšej by dočítala knihu. Anastázia ju však vliekla do kúpeľne, aby sa upravila. Potom ju vzala do izby. Nečakane vytiahla svoj prútik, svižne ním zamávala a odriekala nejaké tajné zaklínadlo. Odrazu Mária stála v prekrásnych šatách. Žiarili neobyčajnou smaragdovou farbou. Siahali jej až po členky.
„Mária, vyzeráš úžasne! Nemám slov,“ vyriekol s obdivom Kristián, ktorý sa odrazu objavil vo dverách. S nemým úžasom pozeral na Máriu, ako keby videl dajaké zjavenie.
„Vidíš, aká som šikovná, také krásne šaty som ani sebe nedokázala nikdy vyčarovať, čo som sa ako snažila,“ pochválila sa Anastázia.
„Hm, no máte pravdu, to je fakt. Ibaže nejdem na ples! Lenže už sa nestíham prezliecť. Je o desať sedem a my sme ešte tu. Musíme letieť! A to doslova, idem po metly,“ ledva to dopovedala, už jej nebolo. Vrátila sa s  tromi metlami. Jednu dala Kristiánovi, druhú Anastázii a tretiu nechala sebe. Vyšli pred dom a vzlietli k oblohe. Anastázia letela prvá, na čele tejto výpravy. Keď boli nad parkom, začali rýchlo klesať. Bolo už o minútu sedem. Roland nervózne čakal pri lavičkách pod stromami. Naširoko sa usmial, keď zbadal Máriu. Mária si až teraz všimla, aký to je krásny mládenec. Mal zelené oči ako mačka, peknú dokonalú tvár, sťaby ju tesal sám tesár, výrazné črty, pery sýtočervené a plné s úprimným úsmevom. Pristúpil k nej a zodvihol ruku, v  ktorej držal veľkú rozkvitnutú ružu. Anastázia s Kristiánom všetko sledovali, učupení za jedným z kríkov v ich blízkosti. Nakoniec sa rozhodli, že nepôjdu s Máriou, ale ju počkajú. Aj Mária usúdila, že bude lepšie, keď sa s neznámym mládencom stretne sama.
„Dobrý večer, slečna. Kde sú vaši priatelia?“ opýtal sa Roland, podávajúc jej ružu. Bol očarený jej krásou.
„Sú za niektorým kríkom. Pozor, sledujú vás,“ povedala a venovala mu milý pohľad s jemným úsmevom na perách. Ani si nevšimla, že jej niečo podával. „Bože, chudák princ Roland,“ zalamentovali tí dvaja spoza kríkov.
„Áno? Tu máte malú... malú pozornosť,“ riekol. Vyplašene si obzeral okolité kríčky a opakovane jej podal ružu.
„Ďakujem, je nádherná. Mám rada ruže, doslova ich milujem,“ užasnuto zaštebotala pri pohľade na krásny kvet.
„Sadneme si na túto lavičku?“ opýtal sa. Celé dve hodiny sa rozprávali. Vynikajúco si rozumeli, smiali sa. Tým dvom učupeným za neďalekým kríkom však už začali tŕpnuť nohy.
„Vieš, Mária, musím ti niečo povedať. Som princ a môj otec je kráľom tejto ríše,“ priznal sa jej, keď sa už rozchádzali.
„To vážne?“ spýtala sa prekvapene.
„Nevyzerám na to?“ Ich prvé stretnutie dopadlo dobre. Odvtedy sa stretávali stále, veľa sa rozprávali. Ich kamarátstvo sa pomaly rozvíjalo, princ Márii poukazoval celý palác. Dokonca ju brával na poľovačky a prechádzky popri lesnom jazierku. A ona bola z toho nadšená, lebo mala rada prírodu. Roland vždy chcel na ňu spraviť perfektný dojem, mal na to skvelých spojencov.
Kto to bol? No predsa jej najlepší priatelia. Tí zariadili aj to, že s ním strávila každú voľnú chvíľočku. A tak plynul čas a od ich prvého stretnutia ubehlo už zopár mesiacov. Kristián odcestoval do kuchárskej školy pre čarodejníkov. Chcel vylepšiť svoj hostinec. Jeho miesto pri Márii načas obsadil Roland. A  ich silné kamarátstvo začalo postupne prerastať v lásku. Kráľ rozprávkovej krajiny bol veľmi rád, že jeho syn princ Roland má po svojom boku dievčinu, ktorá je nielen veľmi krásna, ale aj veľmi múdra. Synovmu šťastiu sa ale netešil dlho. Kráľ rozprávkovej krajiny náhle ochorel a zomrel. S ním odišiel aj pokoj našich zaľúbencov. Iste ste si mysleli, že rozprávkové bytosti žijú večne. Veru, nie je to pravda. Mohli sa dožiť päťsto rokov. A taktiež boli náchylné na choroby ako obyčajní ľudia.

Pokračovanie nabudúce
Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk