Simone Sophie Stewart Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň

Simone Sophie Stewart Úryvok z knihy Mária a čarovný prsteň
Prešla popri ňom, sadla si na posteľ a potľapkala po prikrývke vedľa seba.
Chtiac-nechtiac sadol si vedľa nej. „Treba len rieknuť: Zázračná guľa, prosím, ukáž mi môj drahý domov! A  keď si praješ, aby prestala ukazovať, tak stačí povedať: Dosť, zázračná guľa, pekne ďakujem, to je už všetko, čo som si priala vidieť!“ Mlčky prikývla, Dlhofúz vstal a odišiel z jej krásnej izby. 

Mária dlho váhala, ubehla veru hodná chvíľa, než sa odvážila, no napokon guli rozkázala: „Zázračná guľa, prosím, ukáž mi môj drahý domov!“
Hneď zočila Alojza, Evu a Martina, ako ju s policajtmi a stopárskymi psami hľadajú. Až jej stislo srdce, keď uzrela Alojzovu utrápenú tvár. No aj sa potešila, že vidí všetkých živých a zdravých. O chvíľku pátranie vzdali, ale dohodli sa, že budú pokračovať na druhý deň. A tak Alojz odprevadil Evu, potom Martina a pobral sa domov aj on. Prešiel do obývačky, Mária od prekvapenia skoro zamdlela, keď uvidela na tmavohnedej sedačke ležať tetu Janu prikrytú čiernou dekou.
„Prosím, povedz, že ste našli aspoň nejakú stopu po Márii,“ prosila Alojza s nádejou v očiach.
„Žiaľbohu, niet po nej ani stopy, ako keby sa pod zem prepadla. Už som stratil všetku nádej, že ju uvidíme živú,“ so slzami v očiach jej odvetil. Mária cítila všetky Alojzove pocity. Spomenula si na Dlhofúzove varovanie, že bude cítiť všetky pocity ľudí, ktorých jej čarovná guľa ukáže. Pocítila beznádej, bezmocnosť, žiaľ a strach. Ale cítila aj to, čo začala pociťovať teta Jana. Vinu. Pre Máriu bolo neznesiteľné pozerať sa, ako jej blízki trpia, a tak sa neubránila slzám.
Zrazu začula klopanie na dvere.
„Ďalej,“ zakričala, utierajúc si oči.
Do izby vkročil Dlhofúz. „Tak čo, ako to dopadlo?“ spytoval sa súcitne. No Mária ani hláska nevydala. Tak si prisadol k nej.
„Podľa toho tvojho mlčania usudzujem, že to nevyzerá ružovo. Však mám pravdu?“ hádal.
Ona zase len mlčala, no tentoraz aspoň prikývla. Dlhofúz si vzdychol a povedal: „Prosím, nemysli už na to, aj tak im týmto nepomôžeš. Žofia ti chce pomôcťs balením, pri tom rýchlo prídeš na iné myšlienky.
Môžem ťa ešte o niečo poprosiť?“ „Samozrejme,“ smutne odvetila Mária.
„Chcem, aby si zostala na Čarovnom ostrove po celú dobu, čo tam bude Bonifác so svojou rodinou. Žiadam tak veľa?“ prosil ju čarodejník Dlhofúz.
„Nie, len som mala v pláne zistiť, akým spôsobom sa môžem dostať späť domov,“ odvetila smutným hlasom Mária.
„To nechaj, prosím, na mňa. Viem, za kým mám ísť pospytovať sa. No ty si tým teraz nelám hlavu,“ žartovne ju štuchol do pleca.
„Dobre, môžem ťa aj ja o  niečo požiadať?“ nesmelo sa ho spýtala Mária.
„Samozrejme, o čokoľvek,“ milo sa usmievajúc čakal.
„Prosím ťa, vyčaroval by si mi šatník? Lebo tieto šaty, čo mi vyčarovala Žofia, ich výroba jej trvala strašne dlho.
A uznaj, nemôže mi vyčarovávať oblečenie na každý deň celú noc. Veď sa vôbec nevyspí,“ so žartovným tónom vysvetľovala.
„Predsa len pôjdeš na celý týždeň? To je skvelé! Samozrejme, že ti vyčarujem plný šatník šiat, veľmi sa teším, že mi vyhovieš,“ radostne zvolal.
„Ale, aký bude ten šatník?“ vyzvedala Mária.
„Neviem, to ty si musíš povedať,“ konštatoval Dlhofúz.
„Mohol by si ho vyčarovať tak, aby vyzeral ako morské dno. Takže sťa bielučký piesok, na ktorom sú mušle rôzneho druhu a farebné korále a ešte drobné farebné kamienky,“ spustila Mária.
„Jój, nádherný vzor si mu vymyslela.“ Dlhofúz nadšene luskol prstami a zjavil sa naozaj prekrásny šatník.
„Otvor ho a začni sa baliť! Jaj, skoro som zabudol, ty nemáš kufor,“ opätovne luskol prstami, zrazu sa pred Máriou objavil žltozelený kufor.
„Ďakujem, je ozaj veľmi pekný. Pošleš mi Žofiu, aby mi pomohla?“ Dlhofúz mlčky prikývol a než sa nazdala, už zmizol za dverami. Neodolala pokušeniu roztvoriť nový šatník. Zočila more prekrásnych šiat, letných, jarných, jesenných i zimných. Netušila, že jej Dlhofúz vyčarí oblečenie na každé ročné obdobie. Asi pre prípad, že tu budem musieť zostať, ak nenájde nijaký spôsob, ako ma dostať domov, pomyslela si. Túto myšlienku radšej rýchlo zahnala a  venovala sa znovu krásnym šatám. Rukou prešla po tej nádhere.
Ledva stihla roztvoriť kufor, už sa jej za chrbtom ozval užasnutý vzdych: „Ó, ó, toľkú krásu som v živote nevidela, keď sa mu chce, tak sa vie pochlapiť. Čo si vezmeš so sebou? Máš tu mnoho letného oblečenia. Čo keby si si zbalila tieto jagavé oranžové šaty?“ natiahla sa rukou za šatami.
No Mária ju vôbec nevnímala. V hlave sa jej znovu a znovu zjavovala Alojzova utrápená tvár i pocity tety Jany.
„Haló, slečna! Nerada sa rozprávam sama so sebou, takže Zem volá Máriu!“ navodila žartovný tón, aby sa Mária uvoľnila. Trošku to zabralo a na perách sa jej objavil jemný úsmev. „Sú fajn, môžeš ich dať do kufra, ja si pohľadám nejaké letné nohavice,“ riekla ako bez duše a posunula šaty na druhú stranu šatníka. Začala prezerať nohavice. Vybrala si jedny zelené a  potom ešte červené s pásikmi po bokoch, ktoré žiarili bielou farbou. Nabalili množstvo krásnych šiat. Keď skončili, Žofia prehovorila: „Mala by si si ísť ľahnúť, aby si bola oddýchnutá na takú dlhú cestu. Takže si zober pyžamu a šup do postele.
Ja ti pôjdem nachystať jedlo na cestu, dobre?“
„Ak inak nedáš, aj tak som príšerne unavená. No myslím si, že sa veľa nevyspím,“ zmorená pozrela na posteľ.
„Aspoň sa o  to pokús,“ odvetila jej Žofia naliehavým hlasom. „Dobre, budem sa snažiť zaspať,“ riekla zúfalo Žofia sa pousmiala a podišla k dverám, pootvorila ich, no ešte zaštebotala milým hláskom: „Dobrú nôcku, prajem ti pekné sníčky.“ A zmizla za dverami, akoby tam vôbec nebola.
Naša hlavná hrdinka si s povzdychom pohľadala pyžamu, ktorá svietila silno jasnou ružovou farbou. Navliekla si ju a pomaly si ľahla do postele. Stalo sa to, čo predpokladala, nemohla zaspať. Myšlienky jej vírili hlavou, či sa dostane naspäť do svojho sveta a či bude nakoniec musieť zostať v rozprávkovom svete. Ak áno, čo potom bude so strýkom Alojzom, tetou Janou, Evou a ostatnými?
Prehadzovala sa na posteli z jedného boka na druhý. Takto to trvalo celé hodiny, než sa rozhodla zobudiť Žofiu, aby ju poprosila o liek na spanie. A tak zobrala lampáš a vyšla z  izby na chodbu. Pobrala sa smerom k  Žofiinej a Dlhofúzovej spálni. Zaklopala na dvere a vstúpila. Pomaly podišla k posteli a tíško šepla: „Žofia, vstávaj.“ Žofia sa najprv pomrvila, potom ospalo niečo nezrozumiteľné zamrmlala a neochotne otvorila oči.
„Ty ešte nespíš? Prečo ma budíš, vari sa niečo stalo?“ ospanlivo sa spytovala.
Oči jej padli na budík, ktorý stál na nočnom stolíku. Ručičky ukazovali tri hodiny nad ránom.
„Nemôžem zaspať. Nemáš čarovný prášok na spanie? Prepáč, že ťa budím takto v  noci,“ nahodila na Žofiu ospravedlňujúci pohľad. Ale ona len mávla rukou a začala sa prehrabávať v jednom šuplíku, ktorý bol súčasťou nočného stolíka. Vytiahla drobnú fľaštičku s tekutinou. Podala ju Márii, zobrala džbán s čistou vodou, pohár, čo stál vedľa. „Nech sa páči, toto by ti malo zabrať, ale stačí ti len pár kvapiek,“ riekla a nalievala jej vodu.
Keď všetka voda aj s piatimi kvapkami lektvaru zmizli v Máriiných ústach, dobrosrdečná Žofia sa milo usmiala a ospanlivo zamrmlala: „Tak dobrú noc, o  šiestej vstávame.“ Ledva to stihla dopovedať, už bola skrytá pod perinou a spala sťaby ju do vody hodili. „Chŕ, chŕ, chŕ,“ ozvalo sa Dlhofúzovo chrápanie z druhej strany postele.
Čarodejník Dlhofúz bol prikrytý perinou a na nej ležali jeho postáčané fúzy ako dáky had. Mária sa pousmiala, no aj ju začali chytať driemoty. A tak išla do svojej izby, hodila sa na posteľ a upadla do hlbokého bezsenného spánku.

pokračovanie nabudúce
Konzultácia a bezplatné zameranie priestorov pre zdvíhacie zameranie u Vás doma, alebo odskúšanie schodolezu.

U nás si môžeze vybaviť bezplatnú konzultáciu ohľadom zdvíhacích zariadení, ktorými sa kompenzuje znížená schopnosť pohybu ŤZP osôb. 


 

verify

* Tento údaj je povinný