Úsmev

Keď tá usmiata prehovorí, niečo mi nehrá a  pohľad mi mimovoľne skĺzne na  barle opreté v kúte.
Zrazu chápem auto odparkované pred dverami s nálepkou „vozíčkar“. A ako súčasť mozaiky sa mi vybavuje aj vozík v kufri auta. To hádam nie... Ale áno. Nie je to ojedinelý jav, keď na  invalidnom mieste zastane auto s blondínou za volantom. „Slečinka... je jej ťažké urobiť pár krokov,“ napadne nás ako prvé. Neveriacky sledujeme, ako sťažky vystupuje spoza volanta, otvára si kufor a ... vyberá invalidný vozík. To musí byť dajaký omyl! Tiež si to občas vravím. Ani trošku sa mi to nepáči. Na  druhej strane som oveľa vnímavejšia a  predvídavejšia ako bežný človek. Mám o pár koliesok navyše :) Mnoho ciest už poznám naspamäť. Viem, kde je aká diera, ktorá podlaha je klzká, kde je schod... Moje vnímanie okolitého sveta sa zostrilo. Počujem, čo iného nechá ľahostajného, vidím to, čo iní bez štipky pozornosti obídu. „Majú uši, ale nepočujú. Majú oči, ale nevidia,“ vravím často kamarátovi. Učím sa žiť tu a teraz. Ten schod mi v minulosti nerobil žiaden problém. A nepredstavuje ho ani v budúcnosti. Zato teraz je to obrovská bariéra. Prekážka na ceste za úsmevom. Tým, ktorý Vás bude mátať ešte niekoľko dní :)
Dagmar Sváteková 

Október 2014