„Leni, nie je podstatné, že je na vozíku, podstatné je, že má vyrážky, že?“ Síce neviem, kde si ich stihla všimnúť, ale dobre. S kamarátkou sme sa na tej čistote detských duší a ich vnímaní, neskutočne bavili. Veď bodaj by aj nie. Dnes som si istá, že to pekné dievčatko nebude jedného dňa pri výbere partnera zvažovať hendikep. Možno vyrážky. Ale nie vozík. Spomenula som si na reklamné bilboardy či pokus, či čo to bolo. Mala to byť reklama na krásne a zdravé, žiarivo biele zuby. A človek na bilboarde mal špinku medzi zubami. To by si všimol aj slepý.
Že mal na ruke šesť prstov? Šak to nebola reklama na rukavice. Každopádne, som na svoju dcéru hrdá. Koľko dospelých ľudí hľadí na človeka na vozíku ako hľadí? Oni s tým vyrastajú. Moje deti, vďaka mne a mojim kamarátom, vozík neriešia. Teda, riešia. Mňa nechajú sedieť na gauči v kaviarni a oni sa hádajú, kto sa bude spúšťať dolu kopcom. Minule urobili na nejakom festivale atrakciu. Zobrali môj vozík. Kým som prišla, stáli v polovici kopca s asi desiatimi ďalšími deťmi. Pekne v rade. Jeden sa spustil, vyviezol vozík, spustil sa ďalší... Sú to moje slniečka... Naložiť, vyložiť vozík...
Často premýšľam, koľko detí túto činnosť zvláda, koľko z dcériných spolužiakov, ktorí sa jej vysmievajú, že má mamu na vozíku, už videli vozičkára naživo? Som zvedavá, čo im zas nakecala dnes...
No môžem nemať krajší deň? Aj keď s vozíkom, ale bez vyrážok.
Dagmar Sváteková
0800 105 707 
