Hovorím si, no a čo? Veď je taká doba. Ľudia idú do práce, z práce domov,... ale otázka je... DOKEDY? Niekedy to vo mne vyvoláva strach, pocit bezmocnosti či neistoty. Dôležité je nevzdať sa, ísť za svojím cieľom, kráčať. Do cesty prídu rôzne prekážky, no ja ich zvládnem, pretože mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi a žiť s nimi a pre nich mi dáva zmysel, motivujú ma ísť ďalej. Človek, ktorý žije v chudobnej viacdetnej rodine, nemá obrovský dom, drahé auto či luxusné oblečenie. Keď sa však ráno zobudí, teší sa z toho, že má dobré zdravie a jeho rodina je pokope. Ľudia si často mýlia, čo je naozaj vzácne a čo nie. Náhlia sa za niečím, čo sa zdanlivo blyští, no zlato to nie je. A úprimne, uvedomujú si to? Ja hovorím NIE. Niekedy sa pozerajú na človeka z nižšej sociálnej vrstvy ako na také- ho, ktorý nemá právo žiť šťastný život. OMYL. Stále sa stretávam s predsudkami. PREČO? Naozaj na tomto svete nie je nič vzácnejšie okrem množstva peňazí a majetku? Je tu predsa láska k blížnemu, na ktorú zabúdame. Je to smutné. Všetci sme rovnocenní, nezáleží na farbe pleti. Zdravie, ktoré máme, sa nedá kúpiť. Nedá sa kúpiť ani šťastie. Niektorí ľudia, by o tom vedeli rozprávať ťažké a smutné príbehy. No práve takí si povedia: Prečo sa trápiť? Uží- vajme si tento svet. Každý deň je ako stvorený na to, aby sme sa pekne usmiali. Toto si hovoríme my, ľudia s našimi darmi a sme spokojní. Uvedomujeme si vážnosť situácie, v ktorej sa občas ocitneme, no riešime ju vždy s úsmevom. Úsmev je liek na všetko, na nevydarený deň v škole, či v práci, či po návšteve lekára. Týka sa to nás všetkých, chudobných aj bohatých. Nielen tí sú bohatí, ktorí žijú v prepychu. Bohatí sú aj tí, ktorí sa vedia povzniesť nad problémy a sú mierumilovní voči svojmu okoliu.
Ľubica Kováčová
0800 105 707 
