Vyryté v srdci a pamäti s podtitulom Návod, ako brať hendikep s humorom

Vyryté v srdci a pamäti s podtitulom Návod, ako brať hendikep s humorom
Myslíte si, že hendikepovaní ľudia sú zatrpknutí a nemajú zmysel pre humor? Nemusí to byť vždy pravda! Mladá slovenská spisovateľka s americkým menom Simone Sophie Stewart vás o tom veľmi rada presvedčí. Má diagnózu detská mozgová obrna - spastická kvadruparéza (je na vozíčku) a bezrečovosť.

A vraj by nemala podľa predpovede psychológov dokázať napísať súvislú vetu. To však vylučuje aj kniha pre deti, Mária a čarovný prsteň, ktorú ešte vydala pod svojím starým menom, Simona Strelcová v roku 2016. Úryvky z tejto knihy ste si mohli čítať v našom časopise.

Simone Sophie je na tomto svete šťastná a kniha Vyryté v srdci a pamäti s podtitulom Návod, ako brať hendikep s humorom, plná vtipných čŕt je toho dôkazom. Zážitky z nášho tábora PONS, sú navždy vryté! A to v knihe Vyryté v srdci a pamäti s podtitulom Návod, ako brať hendikep s humorom, chcem sa poďakovať najmä mojim priateľom, ktorí mi pomáhali spomínať si na naše vtipné príbehy a občianskemu združeniu PONS, ktoré mi umožnilo navštevovať tento tábor (pre hendikepovaných mladých ľudí), lebo bez toho by táto kniha nevznikla.
Neposlednom rade patrí vďaka ľuďom, ktorí so mnou dreli na mojom diele a to: Stanislav Remeselník (ilustrátor a grafik), Igor Frimmel (fotograf), Dominika Matáková (jazyková úprava). Zakúpiť si ju môžete priamo u mňa alebo cez kníhkupectvo Martinus.sk: https://www.martinus.sk/?uItem=654987

Ako vznikla táto kniha
Pamätám si, že sme čakali, kým opravia výťah v Kováčovej na kúpalisku. Trvalo to veľmi dlho. Všetci sme si krátili čas zhováraním sa v skupinkách. Tuším ma mal na starosti Maťo Š. s Pavlou. Pridala sa k nám vedúca turnusu Denisa. Ani neviem ako, začali sme sa baviť o mojej literárnej tvorbe.
Denisa povedala: „Niektoré Simčine poviedky sú ozaj vtipné. Nedávno som čítala takú.“
Maťo odvetil: „Máš pravdu. A keby tak začala písať o PONS-e, kde sme zažili veľmi veľa veselých, no aj ťažko pochopiteľných zážitkov, ktoré napísal sám život. Smialo by sa celé Slovensko.“
„Vidíš, to by bolo úžasné! To by mohla, bol by to trhák!“ pohotovo odpovedala, zatiaľ čo ja som sa smiala na tom, že sa zrazu zhovárajú o mne, akoby som tam vôbec nebola. Ja som im na tabuľke s abecedou stihla napísať: Moji zlatí, mám o čom rozmýšľať. A práve vtedy nám oznámili, že schodiskový
výťah opravili, a tak sme strávili celý deň šantením vo vode. Ostatní hneď padli do postele, keď prišli domov, ale ja som si zapla americký seriál zvaný The Vampire Diaries a tuho zvažovala, či sa pustiť do písania tejto knihy. Vedela som, že to nebude med lízať.
Rozhodujúci moment nastal vtedy, keď Damon Salvatore rozmýšľal, či sa má zahryznúť dievčine do hrdla, alebo nie. Zrazu jej zaťal tesáky do krku, a vtedy prišlo aj moje rozhodnutie: Áno, napíšem tú knižku! Damon sa spustil z reťaze, aj ja sa môžem!
Zostávalo mi iba vytypovať si ľudí, ktorí mi pomôžu pospomínať si na niektoré príbehy.
A to menovite: Tomáš A., Veronika M., Zuzana T. Jana T., Andrej K., Tomáš K., Martin Č., Martin Š., Bohdana H., Andrea S., Monika B., Tomáš B. a Mária L.
Niektorých som tajne zavolala a vysvetlila im, o čo mi ide. Tí, ktorí neboli pri mne fyzicky prítomní, s tými som komunikovala cez Facebook.
Cieľ bol jasný: napísať o nás knihu, ktorá by ukázala, že aj hendikep sa dá brať s humorom.

PONS znamená po latinsky most – môžete to chápať ako prekonanie bariéry medzi zdravými a postihnutými ľuďmi. To je náš tábor, v ktorom sa o nás starajú naši kamaráti – dobrovoľníci. Duše s dobrým srdcom, ktoré to robia za minimálny honorár.
My, hendikepovaní, máme rôzne postihnutia.
To moje je DMO – spastická kvadruparéza a bezrečovosť. Jeden náš kamarát nevidí, mnoho ďalších má podobné postihnutie ako ja a viac kamarátov a kamarátok má k svojmu telesnému postihnutiu aj mentálnu poruchu. Nebudem tu presne a menovite písať, kto má aké postihnutie, pretože ide o citlivé údaje. Mojím cieľom je v tejto knižke poukázať na pevné priateľstvá medzi zdravými a zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Aj keď možno tie priateľstvá postupom času oslabnú, alebo úplne vymiznú, zostane po nich aspoň táto knižka.

V mnohých prípadoch zažívame absurdné situácie a nezvyčajne ich riešime. Možno si niektorí z vás pomyslia, že nie sme normálni, my však máme takúto teóriu: VŠETKO ZVLÁDNEME AJ S BODLIAKOM V ZADKU.
A smejeme sa na situáciách, pri ktorých by iní nadávali.
Toto je náš tábor PONS – záchvaty smiechu a svalovica v lícach!

 

Zážitky na cestách a iné pohromy
Prvá spomienka, čo mi napadá je asi aj prvé stretnutie so Simčou. Simča, pamätáš si, ako sme ti nevedeli dať piť? Ja si to dobre pamätám, ako sme sa trápili. Neúspešne – ty si bola stále smädná. Báli sme sa, že nám uschneš. Ďalej si spomínam aj, ako som ti hlavu bachol o autobusové dvere. Hehe, prepáč. Spomínam si, že keď si mi prvýkrát napísala na Facebook, netušil som, že si to ty. S Maťom mám tiež veľa spomienok. Vždy sa tak veľmi bál, až sa pocikal od strachu. Všetko som riešil s humorom. Hneď v môj prvý deň v tábore sa mi na Zvolenskom zámku pocikal, ale to už bolo asi deväť rokov dozadu.
Katka väčšinou každému odpovedá áno. Asi pred dvomi rokmi som sa jej spýtal: „Katka, dobre sa máš?“ Ona, že áno...
„Katka, rada si v tábore?“ Ona zase áno...
„A rada si, že ma vidíš?“ Ona znovu povedala, že áno...
„A môžem si prisadnúť?“ A ona, že nieee...
Hehe, dostala ma...

Alebo ako sa Fifo zvykol vyzliekať. Či Ľubko, ako je sčítaný a veľa toho vie. Peťa zase je starostlivá a sebestačná. O tebe, Simča, ani nehovorím... múdra a charizmatická. Mám s vami veľa dobrých spomienok.
-Tomáš A.

Išli sme domov z Čiernohronskej železničky. Sedeli sme už v autobuse a Simča chcela piť. Tak som rýchlo vybalila uteráčik a pohárik, aby sme to stihli, kým sa autobus pohne. Keď dopila, dala som pohárik naspäť do vrecúška, no na uteráčik mi sáčok chýbal. Niekoľko minút som ho hľadala a Janči, ktorý bol vedľa nás, ho našiel pri svojich nohách. Podal mi ho so slovami: „Nie je to vaše?“ Ja som pohotovo odvetila: „Áno, uteráčik je náš.“ Janči sa usmial: „Uteráčik?“
-Monika-

Nastupovali sme do vláčika na spiatočnú cestu z Vydrovskej doliny. Už boli všetky deti aj asistenti v našom vozni, označenom malou milou chybičkou „OZ POLS“. Ja som stála ešte von. Do odchodu vláčika zostávalo desať minút. Chcela som spraviť nejaké zábery na pamiatku. Zvolala som: „Všetci PONS-áci do okien! Fotím...“ Čakám, čakám a po chvíli sa vytrčili do okna asistenti Miško s Mončou, spravili pózu a zakričali: „Tu sme! Foť!“
„Povedala som všetci PONS-áci!“
„Foť! My sme ako všetci PONS-áci!“ smiali sa a mávali mi do fotoaparátu. Tak som cvakla... Milujem mojich asistentov, všetkých do jedného. Sú to najlepší asistenti na svete.
-Majka-

V Ľubkinom turnuse, pred tromi rokmi, sme sa vybrali opekať na bystrickú kalváriu. Pekne sme sedeli v autobuse a tešili sa, keď autobus zrazu zastal pod kalváriou a šofér nám oznámil, že nemôže vyjsť hore, lebo sa tam neotočí s autobusom. Všetci sme ostali prekvapení, neveriacky sme vystúpili a pri pohľade na to, čo nás čaká, sme zabudli zatvoriť ústa. Bolo veľmi teplo, ale nevzdávali sme sa myšlienky spoločne zdolať kalváriu. Tešila nás predstava super opekačky, takže sme to s vypätím síl nejako, ako vždy, zvládli. Hore nás čakalo prekvapenie. Namiesto opekačky sme uvideli prenosný gril, nachystané špízy a zemiaky - veľmi nás to potešilo. Pustili sme sa teda do čistenia zemiakov. Čo sa však nestalo – nevedeli sme rozkúriť v grile, chlapci to skúšali, a keď sa im to nakoniec podarilo, dali sme tam zemiaky, ktoré sa ani za svet nechceli upiecť. Nakoniec sme to už vzdali a chlapci, ktorí boli strašne hladní, zjedli tie zemiaky aj surové. Všetci sme sa na tejto situácii zasmiali, veď mohlo byť aj horšie.
-Veronika-

Navštívili sme kontaktnú ZOO v Mikuláši. Spoločnosť mi robil Benči, chodili sme od jednej klietky k druhej. Nezabudol ma zaviezť k ovečkám. Ich opatrovateľka mi dala malé jahniatko do lona, spokojne si ležalo. Prešiel nejaký čas a Tomi sa vybral von, samozrejme, ešte som držala to maličké. Nemala som mu to ako naznačiť… Opatrovateľka ho oslovila: „Ak idete preč, ovečku nechajte tu.“ Tomi sa hneď ospravedlnil: „Prepáčte, zabudol som, že ju má.”
-Simča-

Ráno som bola výrazne nervózna, lebo poobede som mala ostatným oznámiť, že píšem knihu o nás. Napísala som príhovor, ktorý mal pôvodne čítať Tomáš A. No keďže nestíhal prísť, poprosila som Maťa, či by to nevzal za neho. Maťo ochotne pristal. Tomáš B. už pozná moje reakcie, tak sa spýtal: „Si dnes nesvoja?“ A ja som prikývla. Trošku nešťastne začal: „Vieš, ja som si už myslel, že ti vadí, že ťa mám na starosti. No potom som premýšľal, či to nie je náhodou tým prekvapením, ktoré pre nás máš. Je to tým?“ Ja som znovu prikývla. Tomi už spokojne povedal: „Fúha, to mi odľahlo. Neboj, určite máš také prekvapenie, ktoré nás poteší.“ Vzájomne sme sa obdarili úsmevmi.
-Simča-

Tomáš B. mal na starosti Simču a boli sme v prednej miestnosti v ZUŠ-ke. Mne ešte neprišla Lucka, tak som chodila pomedzi deti, aby nikto nebol sám. Videla som, že Simča sedí sama, tak som k nej prišla, keď v tom zrazu sa za mňa postavil Tomáš B. On jej totiž len odkladal pohárik do sáčku a ja som si ho nevšimla, lebo čupel. Tak som sa Simi pýtala: „Čo si tu tak sama?“
A keď som zbadala Tomáša, bolo mi do smiechu a zároveň som sa cítila trápne, ako nechápavo na mňa pozrel, že čo mu beriem „dieťa.“ A potom Simča povedala, že chce ísť do druhej miestnosti a ja som si myslela, že chce rozoberať knihu. Spýtala som sa, či Tomi môže ísť tiež. Povedala, že ideme vedľa samy a Tomáš taký smutný zostal stáť a my sme teda šli. Ale ten pohľad neviem opísať, vyzeral ranene. A potom mi Simi píše, že to len srandovala, že Tomáš môže byť s nami. A ešte ma vysmiala a napísala, že to bolo myslené ironicky, tak som mu to išla povedať. Tak sa potešil, že mu oči len tak žiarili.
Potom som mu Simču ešte raz v ten deň zobrala, keď sme tancovali, lebo my máme spolu taký „špeci“ tanec a znovu na mňa nešťastne pozeral, že mu ju beriem.
-Janka T.-

Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk