Problém vidím aj v tom, že niektorí lekári robia časť svojho pracovného času v nemocniciach, kde si podchytávajú pacientov, spravia im vyšetrenia na drahších strojoch, ktoré vo svojich ordináciách nemajú a na jednoduchšiu operáciu, či ďalšiu liečbu si ich pošlú na svoje kliniky.
Týmto nechcem vyjadriť odmietnutie súkromných ambulancií ako inštitúcií. Ale „sedenie na dvoch stoličkách“ zaváňa konfliktom záujmov. Pri konfliktoch záujmov ťahá zákazník/klient vždy za kratší koniec.
Zdravotníctvo ako druh podnikania teda môže prosperovať, len so zdravím občanov je to stále neuspokojivé.
Preborníkom v tomto sú USA, kde dávajú na zdravotníctvo niekoľkonásobne viac peňazí ako v bohatej Európe, a pritom sú tam ľudia chorejší a zomierajú mladší. A sú aj krajiny, kde sa má zdravotníctvo zle – a ľudia sú zdravší a žijú dlhšie.
Napríklad Číňania a Američania žijú rovnako dlho – ale čínske výdaje na zdravotníctvo sú 1000 dolárov na osobu a Americké 12 500. Alebo Japonci žijú o niekoľko rokov dlhšie pri tretinových až polovičných nákladoch, a podobné platí aj pre mnoho európskych krajín.
Alebo Chorváti či Chilania žijú pri rovnakých výdajoch na zdravotníctvo o niekoľko rokov dlhšie ako Slováci.
Odráža to nielen obohacovanie sa aktérov v zdravotníctve, ale aj skutočnosť, že zdravie a teda dlhovekosť ľudí závisí od zdravotníctva len do určitej miery a oveľa viac závisí od životného štýlu – stravovania, pohybu, spánku a indexu životnej spokojnosti.
Ďalší problém vidím v tom, aj na základe empirických skúseností pacientov, že zo zdravotníctva sa stáva priemyselné odvetvie, ktorého cieľom je zarábať účastníkom tohoto odvetvia peniaze a zdravie sa niekedy stáva vedľajšie. Najlepší pacient je potom trvalý klient – nie je zdravý človek, ale chronicky chorý človek celoživotne užívajúci drahé lieky a navštevujúci zdravotnícke zariadenia. To že si z tohoto biznisu urobili to najlepšie pre seba aj niektorí lekári (česť skvelým výnimkám) je len prirodzeným dôsledkom tohoto stavu.
Podľa môjho priateľa analytika globálnych trendov volá sa to socializácia nákladov a privatizácia ziskov. Je to smutné, ale takto sa časť ľudí správali viac-menej vždy. Naša chamtivosť je dedičným hriechom ľudstva.
Neexistuje jednoduché a valídne meradlo úspechu, respektíve prospechu starostlivosti. Takže pacient ako zákazník sa veľmi nemá na čo spoliehať, len na vlastnú skúsenosť a skúsenosť okolia. Poisťovne riešia úplne iné kritériá ako prospech pacienta.
V médiách sa veľmi veľa hovorí o korupcii, ale čudne sa mlčí o konfliktoch záujmov. To je podobné, ako keď by niekto chcel schudnúť, ale nechce ani počuť o diéte a pravidelnom pohybe.
Rád by som úvahu ukončil optimisticky, a nič iného mi ani neostáva. Skleslosť a depresia len zhoršujú celkový pocit zdravia, preto by sme sa mali snažiť o trvalý pozitívny životný pocit.
Škoda len, že nám toľko verejne činných osobností hádže polená pod nohy a tým šľape do našich nádejí.
S pozdravom, PhDr. Dušan Piršel Riaditeľ IPR občanov so zdravot. postihnutím
Foto: www.freepik.com
0800 105 707 
