MONIKA PONICKÁ, výkonná riaditeľka, spolumajiteľka a spoluzakladateľka, a PETR SLABINA, technický riaditeľ, spolumajiteľ a spoluzakladateľ, sú dvomi najdôležitejšími predstaviteľmi firmy SPIG, s.r.o., ktorá už od vzniku samostatnej Slovenskej republiky dodáva svojim klientom komplexné riešenia v oblastiach nákladných plošín, zdvíhacích plošín pre imobilných a divadelnej a javiskovej techniky. V ich portfóliu nájdete špecializované schodolezy, stoličkové výťahy, zvislé a stropné zdvíhacie plošiny či špecializované inžinierske riešenia, ktoré sú dodávané na mieru toho-ktorého predstavenia či divadla.
S pani Ponickou a pánom Slabinom sme sa rozprávali o histórii ich podnikania, o náležitostiach týkajúcich sa vlastného vývoja a výskumu, o ich zásadách, cieľoch a budúcnosti. Rozprával sa s nimi MARCEL PAVLÍK.
Aké boli vaše začiatky a ako vznikol SPIG?
Petr: Naše počiatky siahajú niekedy do roku 1994. V tom čase sme začínali so zdvíhacími plošinami a pracovali sme s jednou českou firmou, ITS Praha, pre ktorú sme vyvinuli plošinu a v Krupine sme pre ňu začali vyrábať obrábané súčiastky. Ešte predtým sme spoločne pracovali na viacerých divadlách.
Náš názov, SPIG, pochádza z prvých písmen pôvodných partnerov, s ktorými sme chceli úzko spolupracovať: Slabina, Ponická, ITS Praha a firma GRD.
Monika: Petr s touto činnosťou začínal ako konštruktér niekedy v roku 1992-1994. Je autorom nášho špecifického dizajnu plošín s nerezovými rúrami a dierami vytavovanými s takzvaným flow drillom. Flow drill je nástroj, ktorým sa do rúry, či už plnej alebo dutej, vytavia kužeľové diery a dráha, ktorá je takto postavená, má dostatočnú pevnosť napriek tomu, že nemusíte použiť toľko materiálu. Petr tento systém prevzal z konštrukcie amerických mrakodrapov a vymyslel to pre firmu ITS. S ňou a firmou GRD sme chceli ísť do spoločného podnikania, ale nakoniec do toho ITS nešlo, lebo keď sa rozdelili republiky, vydali sa vlastnou cestou, hoci naše vzťahy boli vždy dobré a veľmi sme si vypomáhali.
Tieto vzťahy zostali dobré doteraz a máme tú skúsenosť, že keď sme sa od spoločníkov odkúpili, boli ešte lepšie.
Petr: Pri podnikaní je dobré - aj keď sú si partneri blízki - držať sa obchodného zákonníka. Etika a vzťahy fungujú inak, keď ľudia vedia, že im ten druhý nepatrí. Obchodný zákonník je dobrý tým, že obsahuje mnoho vecí, ktoré vzišli z dlhej histórie a keď si ich prečítate, naučíte sa veľmi veľa. Samozrejme, niektoré princípy obchodného zákonníka sú už reformované, ale jeho základ je veľmi dobrý a dokonca obsahuje aj ochranu duševného vlastníctva, ktorá je definovaná lepšie ako v patentovoochranných zákonoch, pomocou ktorých sa dá presadiť len veľmi ťažko. Obchodný zákonník je definovaný precízne
a jednoducho, a to sa mi páči. Pokiaľ sa človek týchto princípov drží aj v ostatných situáciách, jeho vzťahy sú vyvážené a nielen podnikový, ale aj bežný život je dobrý.
Monika: Faktom je to, že spoločníci môžu mať veľmi rozdielne názory na to, čo je pre firmu správne. Časy, kedy sme podnikali s našimi bývalými spoločníkmi, mali mnohé plusy a veľa sme sa naučili. Keď sa to začalo rozdeľovať a naše účely prestali byť tie isté, chceli sme sa týmto protikladom vyhnúť a tak sme sa ľudsky dohodli, odkúpili svoj podiel a išli sme svojím smerom. Vôbec to neberieme ako stratený čas, ba naopak: iba sa zmenili
naše účely a prestalo to fungovať, ale dodnes si pomáhame so všetkými problémami. Nejakú dobu sme operovali sami a veľmi sme sa sústredili na vývoj a výrobu, no ako doba pokročila, náš marketing začal pomaly pokrivkávať a to sa pomaly prejavovalo na výsledkoch aj v iných oblastiach. Začali sme sa
teda viac obúvať do obchodu a situáciu sme riešili tak, že sme do firmy pribrali nových spoločníkov, ktorí priniesli do tejto činnosti nový vietor. Naše vzťahy pritom opäť nie sú direktívne, ale veľmi dobré a partnerské. Sú to skvelí ľudia, na ktorých máme šťastie, vytvorili sme si novú víziu a spoločne sme dokázali urobiť veľký krok dopredu. Náš nárast bol pomerne výrazný – za prvý rok približne o 100 % a tento rok máme opäť stúpajúcu tendenciu. Skôr by som povedala, že v tomto smere sme narazili na strop našej technickej divízie, ktorá sa už od leta poriadne obracia a výroba s konštruktérmi prestávajú stíhať termíny. Situáciu sme vyriešili rozhodnutím, že sa technická divízia posilní a pribrali sme nových ľudí.
Čomu všetkému sa SPIG venuje?
Petr: Máme dva hlavné smery. Prvým je vývoj divadelnej techniky, prevažne tej ťažkej, napríklad pódií a stolov s nosnosťou okolo dvanásť ton. Tejto oblasti sa venujeme už veľmi dlho a v spolupráci s ďalšími firmami sme navrhovali niektoré brnenské divadlá, javiskové časti, rekonštrukcie pražských divadiel po povodniach a všetka projekcia prebiehala u nás. Výrobu sme zabezpečovali v Brne a oni boli nosičom, ktorý zastrešoval obchodnú činnosť. Aj oni mali svojich konštruktérov, ale dostávali sme od nich niektoré veľmi zaujímavé úlohy – pracovali sme napríklad pre švajčiarsku operu, v ktorej bolo veľké množstvo zaujímavých inštalácií.
Firma ITS Praha začala dovážať rôzne zdvíhacie plošiny, no mohli si ich dovoliť akurát dva podniky – jedným bola americká knižnica a tá druhá firma bola tiež veľmi solventná. My sme si povedali, že takto to nejde a za takú cenu si to naši ľudia nikdy nekúpia. Jedna plošina stála asi trištvrte milióna korún, no my sme sa rozhodli, že pôjdeme na štvrť milióna, čo sa nám zdalo ešte únosné. Keď si to prerátame na eurá, tých zhruba dvestopäťdesiat tisíc dodržiavame aj teraz. Ako ide vývoj, snažíme sa napriek všetkým výchylkám ekonomiky udržiavať takú cenu, ktorá je blízka možnostiam našich ľudí. A to nám umožňuje držať sa na trhu.
Kto všetko sú vaši zákazníci?
Monika: V tomto smere je to naozaj veľmi široké. Máme viacero zákazníckych skupín: tá najužšia, vysoko špecializovaná skupina sú divadlá a zákazníci pre divadelnojaviskové techniky. Do tejto skupiny spadajú aj vybavenia konferenčných sál a miestností, ktoré potrebujú inštalovať špeciálnu audiovizuálnu
techniku a spadajú tu aj dekorácie, osvetlenia a podobne. Veľa pracujeme aj pre Slovenské národné divadlo a nedávno sme s jednou klientkou boli na novom Drakulovi. Pred dvadsiatimi rokmi robil Petr zdvíhacie zariadenia na pôvodný muzikál Drakula: vežu, hrobku a podobne. Z prednej strany bol hrad a zo zadnej strany bola záhrada. Dnes tam bolo iba niekoľko portálov, ktoré sa neotáčali, ale iba sa nasvieťovali a medzi nimi sa to menilo. Boli sme si pozrieť novú verziu, ale všetci sme skonštatovali, že pôvodne to bolo lepšie.
Petr: Na pôvodnom Drakulovi sa mi páčilo to, ako rýchlo celá príprava bežala. V Prahe kde som to v kancelárii kreslil, mi moje výkresy
brali hneď po dokončení a okamžite to šlo
do výroby, aby to už večer mohlo byť hotové.
Monika: Našu ďalšiu zákaznícku skupinu
tvoria výrobné podniky, ktoré používajú
rôzne nákladné, zdvíhacie alebo atypické
plošiny. Naša najširšia skupina sú klienti, ktorí
využívajú zariadenia pre imobilných a v rámci
tejto skupiny je tiež viac podskupín. Sú to
v prvom rade organizácie, ktoré by mali debariérizovať
na základe stavebného zákona
a naše služby si objednávajú zo štátneho rozpočtu
a verejných zdrojov. Druhou skupinou
sú samoplatcovia, ktorí si tieto zariadenia potrebujú
zakúpiť za vlastné peniaze. Najširšou
skupinou sú samotné imobilné osoby, ktoré
na základe zdravotného posudku a určitých
zákonov dokážu na naše zariadenia získať finančný
príspevok od ministerstva sociálnych
vecí a rodiny. Na základe zákona o kompenzáciách
môžu dostať až 95 % z ceny. Pre týchto
ľudí nie sú tieto zariadenia lacné a doplatiť
tých 5 až 10 percent pre nich býva často zložité,
a tak sa im v tom snažíme pomáhať.
Akú formu má táto pomoc?
Monika: Založili sme klub SPIG a v rámci
neho sme vytvorili občianske združenie Inak
obdarení, ktoré našim zákazníkom pomáha
s týmito doplatkami. Aby sa dozvedeli o nás
a o týchto možnostiach, vydávame aj časopis
s rovnomenným názvom a prevádzkujeme
aj vlastný internetový portál. V blízkej
budúcnosti chystáme aj novú akciu, šekové
knižky, na základe ktorých môžu ľudia dostať
rôzne typy pomoci: pomoc s vybavením
príspevku, pomoc s doplatkom či rôzne benefity
vo forme vozíka alebo nájazdových
rámp. Spolupracujeme tiež s viacerými organizáciami,
napríklad s občianskym združením
Milan Štefánik. Sú to firmy organizujúce
mnohé akcie, na ktoré sú pozvaní rôzni ZŤP
ľudia. Majú vstup zadarmo, je tam detská
zóna, vždy sú tam tematické tričká, jedlo,
pitie, hudba, maľovanie na tvár, strieľanie
z luku, razenie mincí a podobné aktivity.
Imobilní ľudia sa vedia úžasne tešiť. Rozdávať
radosť je podľa mňa tá najdôležitejšia
činnosť, v ktorej sa chceme líšiť od iných
firiem. Nechceme sa iba hrať na tých, ktorí
dávajú viac, ale na tieto akcie naozaj chodíme
a mnohých ľudí tam aj vozíme, sme pri
nich a žijeme ich život s nimi. Dobre to vidno
aj v našom časopise, ktorý vôbec nie je
technický, ale obsahuje príbehy zo života,
z praxe, kde sami ľudia hovoria, s čím sa stretávajú,
aké terapie im pomáhajú a čo všetko
dokázali. Naše heslo je, „ako sa to dá“. Ako sa
niečo nedá, to každý vie, ale ako sa dá, v tom
si treba vzájomne poradiť (Úsmev).
Tých aktivít je naozaj veľa a stále vravím, že
firmu tvoria ľudia. Máme naozaj skvelých
ľudí a každý z nich dokáže urobiť niečo nadmieru.
Neznamená to, že nikdy nemáme
problémy a občas čelíme naozaj veľkým tlakom,
ako to celé stihnúť, ale musím povedať,
že s našimi ľuďmi sa dá všetko perfektne vyriešiť.
Je skvelé, že aj naši klienti sú podobného
razenia.
Čím sú vaše plošiny a produkty jedinečné?
Petr: Spočiatku bola väčšina našich plošín
taká, že sme ich iba vytvorili, nainštalovali
a takmer sme na ne zabudli. Mnohé naše výrobky
ľuďom fungovali aj štrnásť rokov bez
akéhokoľvek servisného zásahu, no vyskytujú
sa aj situácie, keď sa na plošine udeje nejaká
závažná chyba a tú treba dať do poriadku.
Náš servis je v tomto smere špičkový.
Monika: Na našich zariadeniach je skvelé aj
to, že dokážu skutočne slúžiť až do konca.
Ako konštruktéri nie sme veľkým fanúšikom
batérií. Všetci ich chvália, ale ľuďom tieto batérie
často zlyhávajú a majú s nimi problém.
A v dnešných dobách sa častejšie vybije batéria
ako vypadne elektrina.
Okrem toho, dopad na životné prostredie je
ničivý. My používame batérie iba v našom
najnovšom prototype, ale inak zostávame
pri našich pôvodných riešeniach, kde sú
všetky materiály 100 % recyklovateľné a nezaťažujú
tak životné prostredie. Všetky naše
oleje, skrutkové mechanizmy a hydraulika
našich plošín sú naozaj šetrné a dajú sa použiť
znovu.
Stretávame sa so situáciami, keď ľudia musia
svoju plošinu vrátiť pri úmrtí osoby, ktorá ju
používala alebo uplynie nejaká doba a oni
potrebujú iné zariadenia. My tieto zariadenia
znova uvádzame do života. Nejde nám
len o to, aby sme za každú cenu predávali
a zarábali, ale skutočne existujú skupiny zákazníkov,
ktoré dokážu využiť aj tieto repasované
zariadenia a získať tak plnohodnotnú
plošinu za zlomok ceny. Pre mnohých ľudí je
to veľké plus, tieto zariadenia im určite budú
slúžiť ešte aspoň desať rokov a sú také trvácne,
že je škoda ich zahodiť. Vývoj pri našich
zariadeniach nebeží tak rýchlo, ako pri televízoroch,
takže sa vždy uplatnia.
Máte aj vlastnú výrobu?
Monika: Vlastnej výrobe sme sa vyhýbali,
ale na naše produkty máme takzvanú suchú
výrobu, kompletáž. Spolupracujeme
s jednou technickou výrobou pre určité typy
plošín a aby sme stíhali dodržať termíny, zásobujeme
aj ďalšie dve výroby. Naše výrobky
kompletizujeme buď u nich, alebo priamo
u nás podľa toho, ako je to výhodnejšie.
Petr: Tento systém oddelenej konštrukcie
a výroby je pružnejší. Pri divadlách sme sa
stretli aj s firmami, ktoré mali vlastnú výrobu,
no v našich podmienkach s tým mali problémy
a väčšina z nich skončila pri tom, že si
výrobu aj tak odčlenili. My na to ideme obrátene
a máme podobný systém ako v zahraničí.
Snažíme sa spolupracovať medzi sebou
a združovať firmy, ktoré sa zaoberajú podobnou
činnosťou. Okolo seba zhromažďujeme
celý rad výrobných firiem a využívame to, čo
robia najlepšie.
Monika: Tento systém možno vyzerá zložitejšie
z toho hľadiska, že každá z týchto
firiem má iné technológie a iné možnosti,
ale výhoda je v tom, že si viete vždy vybrať a nie ste obmedzený v tom, že by vám nejaké
nástroje chýbali. Niektorá z týchto výrob
ho vždy má, ale pokiaľ by sme mali sami
uživiť niektoré špecifické stroje a profesie na
tomto malom trhu, pravdepodobne by sa
nám to nepodarilo. Okrem toho to má dobrý
efekt aj kvôli tomu, že tieto firmy sú tlačené
do zdravej vzájomnej konkurencie a má to
priaznivý vplyv na ich kvalitu.
Petr: Každá z týchto firiem do toho niečo prináša
a komplex tejto synergie je veľmi zaujímavý.
Problém je, že remeselne dostatočne
vzdelaných ľudí je málo. Mnoho výrobných
firiem pracuje so starými strojmi a ľudia, ktorí
ich obsluhujú, sú ešte starší.
Monika: Aj ja potvrdzujem, že dnes sú takíto
ľudia mimoriadne vzácni a je omnoho
jednoduchšie si ich vychovať ako nájsť ich na
ulici alebo v škole. Pre nás zamestnávateľov
je to veľký problém. Konštruktérom nejaký
čas trvá, kým detailne preniknú do problematiky
a nie každý dokáže tieto veci robiť
skutočne naplno. My to máme odstupňované
podľa toho, čo ľudia dokážu zvládať, postupne
ich učíme a očakávame, že sa budú
vzdelávať. Bez toho sa táto práca robiť nedá,
lebo tieto vedomosti človek inde nenadobudne.
Týchto firiem nie je tak veľa, obzvlášť
nie takých, ktoré robia to, čo my. Takže s tým
musíme rátať.
Čo by ste odporúčali firmám s vlastným vývojom,
dizajnom a konštrukciou?
Petr: Dá sa povedať, že spojenie obchodu
a vývoja je veľmi pružné a veľmi výhodné.
Výrobných firiem je relatívne dosť, ale keď
sa to spojí s vývojom a obchodom, dostáva
to úplne inú úroveň. Pomocou obchodu
viete zistiť, čo vlastne zákazník skutočne
potrebuje a chce a vďaka vývoju ste technicky
schopný to pripraviť. Tento systém je ale
dobrý pri kusovej výrobe a pri výrobe v objemoch,
ktoré sú vhodné v malom meradle.
Naším cieľom však je ísť s cenou dole, čo znamená,
že sa musíme dostať na európsky trh
a začať vyrábať v úplne iných množstvách.
V zahraničí sa to už podarilo a náklady na výrobu
týchto strojov šli rapídne nadol, a to sa
vyrábajú v Anglicku a Nemecku, kde sú náklady
na prácu omnoho vyššie. Touto cestou
chceme kráčať aj my a práve prototyp, ktorý
teraz vyvíjame, má tento cieľ. Trh na Slovensku
má svoje hranice, takže chceme ísť ďalej.
Monika: Ja by som ľuďom s podobnými firmami
rada odporučila aj to, že podľa môjho
názoru sú mimoriadne dôležité práve vzťahy.
Z tých ľudí, ktorých sme zamestnávali,
tí, ktorí uspeli, boli vždy etickí, rozhľadení
a šikovní ľudia. Ale práve títo ľudia vždy narastú
po určitú hranicu a s tým treba počítať.
Treba si vedieť pomôcť a udržať ich, no my
sme nikdy neboli takí úzkoprsí, aby sme ich
tu držali nasilu.
Naopak, ich hviezdnosť sme vedeli využiť
vtedy, keď nám chceli a dokázali pomáhať
a keď potrebovali ísť ďalej, dokázali sme sa
dohodnúť a vyriešili sme to všetko dobrým
spôsobom. A dodnes, keď majú voľno, napriek
tomu, že sú na úplne iných postoch,
sa k nám vracajú a pomáhajú nám. Nejakú
dobu sme vychovávali my ich, potom oni
nás a potom pokročili ďalej a spolupracovali
sme na úplne inej báze. Doba spoločného
času je však vždy prínosná.
Sú obdobia, kedy si ľudia dokážu dávať veľa,
no pokiaľ sa niekto rozhodne neskôr rásť
niekam inam a ísť ďalej, treba mu dať tú možnosť
a dokázať žiť v symbióze aj naďalej. A to
sa nám darí veľmi dobre. Predpokladáme, že
táto doba môže prísť aj u ľudí, ktorých máme
teraz, a tak sa ich snažíme ďalej hľadať.
Aké sú vaše zásady pri vedení vlastnej konštrukcie
a vývoja?
Petr: Nuž, pri výrobe je podstatná organizácia
a systém. Koláč neupečiete tak, že sa
k nemu tu a tam niekto pristaví a po svojej
vôli tam niečo pridá, tu a tam k nemu niečo
prirobí a podobne. Je to ako v rozprávke
o psíkovi a mačičke: jeden tam pridá svoju
myšku, druhý svoju kosť a nebude sa to dať
zjesť. Trik je v zosúladení celého systému tak,
aby sa v ňom ľudia cítili dobre a pritom na
seba harmonicky nadväzovali a dielo urobili
včas. Nie je kam cúvnuť. Máme síce voľnejšiu
pracovnú dobu, ale ak chceme skutočne vyrábať
lacno a vo veľkom, čaká nás vytvorenie
presnej štruktúry, v ktorej sa tvorivý proces
začne, bude mať presnú postupnosť a bude
to prebiehať ako v dobrom futbalovom tíme.
Jeden bude tréner, ďalší obranca, iný bude
prihrávať a posledný strelí gól. Keby útočník
nestál na konci, cieľ sa nesplní a často dostane
jeho tím vlastný gól. Nesmieme teda
váhať nad tým, čí ísť alebo neísť, či pracovať
alebo nepracovať, špekulovať alebo nešpekulovať.
Našich ľudí chceme pripravovať
v podobnom duchu. Náš vedúci musí mať
istotu, že keď mu toho robotníka dáme, musí
mať vlastné náradie, vlastnú zodpovednosť,
presné vyškolenie a dobré výsledky. A zostaviť
to celé dohromady tak, aby to ľudia videli
a aj sa v tom cítili dobre, je náš cieľ.
Akým spôsobom hľadáte a vyberáte nových
ľudí?
Petr: Ako iným firmám, aj nám sa osvedčilo
robiť normálny nábor, ale mám jednu zaujímavú
skúsenosť. Na určité profesie sa nám
po vyhlásení výberu prihlási dvadsať - tridsať
ľudí, ale okrem nich sa objavia dvaja - traja
ľudia, ktorí prídu akoby pomimo. A niekedy
ani nevedia, že sme vyhlásili výberové konanie,
lebo nečítajú žiadne inzeráty a vôbec si
nehľadajú prácu, ale zaujme ich firma, ktorá
tu začala existovať. Jeden z našich skvelých
obchodníkov k nám prišiel tak, že nás videl
z balkóna, a tak sa prišiel medzi dvermi opýtať,
čo robíme. Zaujalo ho to, po nejakom
týždni sa objavil znovu, zaujalo ho to ešte
viac a nakoniec opustil svoje pôvodné zamestnanie
a prešiel k nám. A prišiel k nám aj
s vcelku zaujímavými skúsenosťami. Mnoho
ľudí sa k nám presunulo takpovediac mimovoľne.
Ale je to dané atmosférou prijímania:
akoby sme vyžarovali signál, že chceme takýchto
ľudí.
Mnohí ľudia prichádzajú s tým, že ich táto
práca jednoducho zaujme. Môj kolega,
s ktorým sme celú minulú zimu pracovali
na prototype, predtým vyrábal hračky a podobné
veci. Zaujalo ho to, spýtal sa, či si to
môže skúsiť, vôbec to nebral ako nadčasy,
ale intenzívne sme sa stretávali a vymieňali
si nápady. Robil to pôvodne na sústruhu
a dnes je skvelý konštruktér.
Aké sú vaše zásady práce s ľuďmi?
Monika: Pravdou je, že každá firma funguje
v určitom duchu a dokážu to ustáť len ľudia,
ktorí sú podobne naladení. My sme zvláštni
v tom, že u nás nemáme štikačky a až tak veľmi
sa nehľadí na to, kedy, kto a ako príde do
roboty. Ja chodím do práce až na desiatu, ale
často o desiatej aj odchádzam a málokedy
som doma pred ôsmou. Ľudia sa k tomu buď
doladia a žijú podobne, alebo im to je čudné
a nesedí im to. Minule ma milo prekvapilo, sme pribrali, sa rozhodli ísť k zákazníkovi
aj v sobotu, aby to mali hotové. Asi je
to o podobnom ladení, podobnej životnej
filozofii. V niečom si musíme byť podobní.
Petr: Tento postoj si často vyžadujú naši
zákazníci. Obsluhujeme aj tých, ktorí majú
nepretržité prevádzky a jediný čas, kedy je
niečo možné montovať alebo opravovať, je
nedeľa v noci. Takže sa privezieme aj s náradím
o ôsmej večer a o desiatej, keď už je to
voľnejšie, príde žeriav a začneme so samotnou
montážou, a to všetko musíme nejako
zladiť dohromady. Nie je to robota pre každého,
ale mnohých ľudí to baví.
Monika: Poviem vám, že keď ma Peťo zobral
so sebou zameriavať hore do Reduty, išli
sme tam rovno z jednej spoločenskej udalosti
a mala som oblečený kostým, kabelku
a topánky s vysokými podpätkami - a Peťo
mi povedal, že ideme merať kupolu v jej samom
vrchu. Pod nami bolo dvadsať metrov
voľného priestoru, na dne bol pórobetón
a pod tým pórobetónom bol ďalší prázdny
priestor až po hľadisko. A hore sme s jednou
baterkou liezli po úzkej lavičke s pomocou
malých lán. Hoci som zvyknutá na veľa, naozaj
by to nezvládol každý.
Petr mi stále hovoril, že konštruktér je ten človek,
ktorý má moc vytvoriť v divadlách také
veci, že ľudí z toho až zamrazí v chrbte. A túto
techniku nesmie byť vidieť, aby to emóciu
nenarúšalo. Zážitok musí dať človeku krídla
a v momente, keď sa technika ukáže, čaro
divadla zmizne. Raz mi povedal, že s nami zažijete
aj blato stavenísk, aj najvyššie emócie
neba. Naši ľudia pracujú podľa tohto hesla.
Čo považujete za vaše najväčšie úspechy?
Petr: Ja považujem za veľký úspech to, že
môžem pracovať s Monikou. Robí tu naozaj
fantastické veci. (Úsmev.)
Monika: Ja by som povedala to isté, ale trochu
by som to rozšírila. Som vďačná za všetko,
čo je: že v tomto čase a tomto priestore
môžeme byť so všetkými ľuďmi, s ktorými
spolupracujeme. Neviem, čo ďalšie by som si
ešte mohla pre svoj úspech priať.
Petr: K úspechu by som možno povedal
ešte niečo. Problém úspechu je ten, že keď
k nemu dochádza, na úspech to často nevyzerá.
Je to niečo podobné, ako keď leziete
v Tatrách, plávate v mori alebo robíte čokoľvek
iné a namáhavé. Kým sa človek štverá na
vrchol, tak sa trápi, potí a často považuje cestu
za náročnú. Je tam zima, je to ťažké, nechce
sa mu a tak ďalej. A pravdaže, sotva sa objaví
na vrchole, príde búrka a človek je rád, že
to vôbec nejakým spôsobom dokázal prežiť.
Ale keď sa potom na všetko pozriete späť
a opäť si to v spomienkach prehráte ako
film, je to to najúžasnejšie, čo ste mohli zažiť.
A o tom je vlastne celý život. Tie bežné,
príjemné scény si človek len prežije alebo
prečká, ale to nie je „ono“. Život a úspech nie
sú o tom, kde človek sedí alebo aký veľký má
dom. Podľa niektorých hypotéz by sa človek
mal najlepšie cítiť vtedy, keď je v teple, sedí
si doma pred televízorom, nemá nič na práci
a má pohodu. Ale zažili ste už niekedy ten
prázdny pocit, keď ste si pustili nejaký film
v televízii a pozerali ste sa na seba, ako „ste
v pohode“? To nie je život. Pre mňa je omnoho
lepšie pustiť si v hlave film o tom, aké to
bolo zaujímavé a aké to bolo ťažké. A najlepšie
je ísť si to zažiť.
Z týchto zážitkov totiž potom v človeku vzniká
niečo ako večný motor. V počiatku človek
vníma svoj cieľ – či už sú to hory alebo niečo
iné – iba ako záťaž. Je to náročné a človek
sa cíti unavený. Ale keď vydrží a nevzdá sa,
nastane isté preklopenie a cieľ vás k sebe
začne ťahať. A keď to preklopenie príde, tak
bez ohľadu na to, aké je počasie, ako je to
ďaleko, či je večer, či je ráno, či som hladný
alebo smädný, jednoducho mám pocit, že sa
mi to chce dosiahnuť a idem za tým. A to bez
ohľadu na to, že nemám vybavenie, správnu
obuv či výdrž. Už som tento pocit párkrát zažil
a je to úžasné.
Monika: Keď o tom Peťo takto rozpráva,
znie to pomerne drsne, ale v tom, keď človek
takto prekonáva ciele a samého seba,
zažíva také zvláštne duchovno. A Peťo týmto
svojím vyžarovaním dokáže k tomuto pocitu
pritiahnuť a nabudiť aj ostatných. Keď ste
s ním v lese, uvedomujete si, že naša Zem
je krásny chrám a všetko vnímate tak trochu
inak. To podstatné na cieli nie je ani tá
námaha, ani to, čo sa tam robí, ale to, čo sa
tam cíti. A to, čo sa tam cíti, je niečo úžasné.
Peťo k prírode pristupuje s úctou, akoby sme
na čas boli na návšteve v úplne inom svete
a mohli sme sa stať jeho súčasťou. A v práci
je to úplne rovnaké.
Petr: Človek úspech zažíva vtedy, keď dokáže
urobiť niečo, čo by podľa všetkých logických
pravidiel nemal dokázať urobiť. Na tých
kopcoch je to evidentné. Ťažké podmienky
mňa osobne fascinujú a čím je to náročnejšie,
tým viac som ochotný ísť ešte o kúsok
ďalej. (Úsmev.)
Čo považujete za svoje najdôležitejšie pracovné
a osobné zásady?
Monika: Nuž, dôležité je mať rebríček hodnôt,
vedieť, do ktorých vecí chce človek ísť
a prečo, ako aj vedieť, do ktorých vecí nechce
ísť a prečo. Neviem to celkom zhodnotiť
alebo všeobecne radiť, lebo u každého je
tento rebríček iný. Niekto by povedal, že je
dôležité šťastie, zdravie či rodina, že jedno je
prvoradé a druhé druhoradé, ale pre každého
z nás to môže byť naozaj niečo iné. Ak by
som to ale dala dohromady, to najpodstatnejšie
je, aby každý človek tieto veci vedel –
čo chce dosiahnuť a prečo.
Keď sme mali ťažšie obdobie a začali sme
hľadať nových spoločníkov, pre mňa bolo
podstatné, že to všetko, čo sme vytvorili,
bude žiť, že ľudia budú mať prácu a bude
to skvelý projekt. Vôbec pre mňa nebolo
podstatné to, že to nebude len moje. Preto
by som to zjednodušila takto: nie je dôležité
to, čo mám, dôležité nie je ani to, čo všetko
pri tom zažijem, ale či to má zmysel. To, čo
robím, mi musí poskytovať duševné naplnenie.
Nie je dôležité, či sedím v tejto kancelárii
alebo inej, či budem mať taký či onaký kabát
alebo či sa budem volať riaditeľka alebo office
manager. Dôležité je, ako sa cítim v tom
všetkom a na to, aby to bolo možné dosiahnuť,
to musí ísť podľa etických zásad, ktoré
budú smerovať môj život. Snažím sa tvoriť
môj vlastný dobrý svet podľa svojich zásad
a komu sa tam páči, toho pozývam dnu
a komu nie, pokojne môže ísť svojou cestou.
Petr: Ja nejaké presné, vyslovené zásady
nemám. Ale povedal by som toto: na jednej
strane je dôležité dodržiavať pravidlá, a tým
myslím nielen zákony, ale všeobecné dohody
o tom, že niečo existuje a robí sa to tak
alebo onak. Určite to veľmi uľahčuje život.
Ale občas je dobré pravidlá aj porušiť! Niekto
možno povie, že niečo nejde a všetci ľudia
s tým automaticky súhlasia, ale jedného človeka
možno nadchne predstava o tom, že sa
to dá, skúsi to a ono to ide. A keď to dokáže,
je to úžasný pocit! V určitých situáciách by
človek možno mal byť unavený a mať toho
veľa, ale keď vtedy pridá, chytí druhý dych
a zistí, že je v ňom neuveriteľne veľké množstvo
energie. Pocíti ľahkosť bytia a prekoná
čokoľvek. Funguje to v súkromnom živote
a v práci to platí úplne rovnako.
Monika: Je to presne tak, ako hovorí Peťo.
V našej dvojici to máme zorganizované tak,
že ja na zázraky verím a on ich vykonáva. Keď
nám zákazník, človek z technickej inšpekcie
alebo robotník povie, že sa niečo nedá urobiť,
Peťo si len vyhrnie rukávy a spraví to.
A v našej firme nie je jediný, kto takto rozmýšľa.
Keď sa teda rozhodnete, že sa niečo
dá, tak sa to bude dať! Verte svojim silám,
držte sa svojich zásad a zvládnete čokoľvek.
foto: Vlado Veverka
článok bol uverejnený v časopise
Úspešní manažéri
0800 105 707 
