Dodnes si živo pamätám na mladú ženu, moju kamarátku. Mala som asi 10-15 rokov, ona asi 25-30 rokov. Udržiavali sme kontakt asi 15 rokov. Andrea sa narodila s ochorením chrbtice. Mala krátky hrudník s hrbom na chrbte v pravej časti hrudníkovej chrbtice. Nemala dokonalú postavu. Bola štíhla, mala dlhé končatiny, plavé dlhé vlasy, úzku predĺženú tvár. Bola milá, vtipná, láskavá, skromná,
dobrosrdečná, komunikatívna a ochotná pomôcť. Keď som ju vyhľadala, podelila sa so mnou o svoju desiatu. Dodnes si pamätám na výbornú chuť chlebíka s domácim šípkovým lekvárom. Bola dobrovoľníčkou amatérskeho divadla. Presvedčivo stvárnila jednu zo ženských postáv detektívnej hry Roberta Thomasa „8 žien“. Keď otehotnela, vystríhali ju pred rizikom negatívneho dopadu nielen
pre dieťa, ale aj na jej zdravotný stav. Tehotenstvo znášala dobre, tešila sa na dieťatko a celý čas pracovala. Porodila zdravú dcérku. Bola veľmi zručná, plietla a háčkovala. Nielen pre seba. Keď sa mi narodila dcéra, uplietla pre ňu detské obliečko, Dodnes ho mám odložené. Čiapočka, papučky, kabátik. Milada prekonala detskú obrnu a to jej spôsobilo problémy s dolnými končatinami. Pohybovala sa pomocou opory dvoch barlí. Bola stredoškolsky vzdelaná pracovala v administratíve. Skromná, ale primerane sebavedomá, priateľská so zmyslom pre humor. Ochotná pomáhať. Neplakala nad svojím osudom. Dodnes je samostatná. V seniorskom veku žije v domove dôchodcov, ale stále sa snaží udržať si sebestačnosť. Spomínam si na chlapíka stredného veku s mentálnym hendikepom. Našli sa ľudia, ktorí sa mu posmievali. Na tých sa veľmi hneval. Napriek tomu, sa rád stretával hlavne s ľuďmi, ktorí mali s ním trpezlivosť, venovali mu pozornosť a prehovorili s ním. Zamestnanci pošty ho poverili preberaním pošty zasielanej železničnou dopravou. Chodieval na železničnú stanicu pre kotúče s filmami, ktoré sa každý víkend premietali v mestskom kine. Bol veľmi hrdý a tešil sa z dôvery, ktorá mu bola preukázaná. Mne uštedril malú traumu. Bol spontánny vo svojich prejavoch. Idúc po ulici, hlasným vykrikovaním ma vysmial, keď som si prvý krát nasadila lekárom predpísané dioptrické okuliare. (Mala som asi 14 rokov :-). Trvalo niekoľko rokov, kým som sa rozhodla nasadiť si okuliare opäť. Dnes už viem, že tento muž povedal iba to, čo naozaj videl, bez úmyslu mi ublížiť.
Počas štyridsiatich rokov psychologickej praxe v poradenstve, v školstve, v zdravotníctve, v sociálnych službách a napokon v súkromnej praxi klinického psychológa som stretla veľké množstvo detí, ich rodičov a dospelých ľudí s ťažkosťami rôzneho charakteru. V pedagogicko-psychologickom poradenstve sme sa zaoberali posudzovaním úrovne kognitívnych schopností pred zaškolením u detí s podozrením na zaostávanie ich psychomotorického vývinu rôznej genézy. Boli to moje prvé roky praxe. Pamätám sa na matku a jej synčeka vo veku pred jeho zaškolením. Mal poruchu reči, motoriky a nebolo jednoduché s ním nadviazať kontakt a motivovať ho k testovaniu. Matka sa ma snažila presvedčiť, že sa dieťaťu venuje a že synček je múdry a učenlivý. Bolo to jej jediné vytúžené dieťa. Narodil sa predčasne matke už vo vyššom veku. Bola mu odložená školská dochádzka. Po roku došlo u neho k pokroku v reči, vedel naspamäť recitovať básničky, ktoré ho matka naučila. Jemná motorika bola na vyššej úrovni. Chlapček bol zaškolený v osobitnej škole. Ukázal sa tam ďalší problém. Nedokázal odpisovať z tabule Vstával z lavice a chodil k tabuli, aby lepšie videl. Odborné vyšetrenia sluchu a zraku u dieťaťa potvrdili silnú slabozrakosť a nedoslýchavosť. Odborné vyšetrenie stupňa poruchy zraku a sluchu bolo sťažené oneskoreným zrením nervovej sústavy a teda zvýšenou hyperaktivitou v útlejšom veku. Tieto vyšetrenia si vyžadujú spoluprácu dieťatka. U tohto chlapca to bolo možné až v zrelšom veku.
Pre mňa to bol zdvihnutý prst. Uvedomila som si, že pri diagnostikovaní detí v predškolskom veku je potrebné vziať do úvahy všetko to, o čom hovoria rodičia o dieťatku o jeho zvláštnostiach v jeho správaní už od narodenia. A zároveň je potrebné sa aj cielene pýtať, aby sme vedeli diagnosticky diferencovať. Poznávacie schopnosti, mentálny vývin bol primeraný veku dieťaťa, ale bol ovplyvnený okrem procesu zrenia činnosti nervovej sústavy aj zmyslovými poruchami. Vďaka matkinej láskavej starostlivosti dostal jej syn potrebné množstvo podnetov k tomu, aby napriek hendikepom mohol pokračovať vo vzdelávaní. Dieťa nebolo mentálne deficitné, potrebovalo individuálne špeciálno-pedagogické vedenie. Takýchto rodičov som stretla počas svojej praxe viac. Obdivujem všetkých, ktorí sa pre svoje deti obetujú. Stáva sa však, že keď si chcú uplatniť nárok na sociálnu finančnú výpomoc, nenachádzajú pochopenie a stojí ich to veľké úsilie. Akoby stále vládlo podozrenie zo strany zástupcov sociálnej starostlivosti, že si nárokujú na niečo, čo im nepatrí. A to napriek lekárskym a psychologickým posudkom. Stretla som sa s mnohými deťmi a ich rodičmi. A viem, že šťastie detí s akýmkoľvek deficitom veľmi závisí od rodičov a okolitého spoločenstva. Od toho, ako rodičia príjmu svoje dieťa, akú starostlivosť dieťaťu, najmä v útlom veku, (do troch rokov) venujú a koľko láskavých dotykov, úsmevov mu venujú. Deti sú veľmi vnímavé na podnety zo strany rodičov, či iných vychovávateľov. Dôležité je dieťa primerane jeho stavu podnecovať a hľadať to, v čom je dieťa výnimočné
a akými schopnosťami je obdarené. Deficity je potrebné tiež prijať, aby rodičia aj učitelia vedeli ako dieťaťu pomôcť a naučili ho kompenzovať ich. Odmietať deficity alebo ich zakrývať, dieťaťu nepomáha a môže mu ublížiť v tom, že sa nenaučí so svojím deficitom adekvátne a šťastne žiť. Je zbytočné riešiť to, čo je nezmeniteľné. Ak je aj dieťa ťažko postihnuté a je prijaté, milované rodičmi, matkou a otcom alebo aspoň jedným z nich môže byť šťastné a pociťovať aj radosť z kontaktu s nimi. Ak to tak nie je, môže byť dieťa nepokojné, plačlivé, agresívne hoci má uspokojené všetky potreby /jedlo, oblečenie, hygienu/. Predpokladom šťastia a radosti pre dieťa a rodičov je prijatie dieťaťa a láskavosť k sebe i k dieťaťu bez predsudkov.
Pre deti s akýmkoľvek hendikepom je šťastím, keď sú svojimi rodičmi, príbuznými alebo inými ľuďmi v ich okolí pripravované na život, podnecované k rozvíjaniu svojich schopností, k osvojeniu si pre život potrebných návykov, zručností a láskavosti.
Schopnosti vedieť sa podeliť o úsmev, humor, o myšlienky, o radosť, o kúsok chlebíka, kúsok čokolády, o pozornosť a čas, o strechu nad hlavou, o vedomosti, o svoje umenie, o výrobky vlastnoručne vyrobené. To všetko môže byť zdrojom šťastia a zmysluplného života pre každého človeka. A tu by som chcela ešte zdôrazniť dôležitosť spoločenského prijatia ľudí s hendikepom v každodennom živote. Mala som možnosť už v detstve byť blízko s niektorými z nich a vôbec som ich nevnímala ako iných.
PhDr. Mária Sopková