Pred desiatimi rokmi sa ti radikálne zmenil život. Čo sa udialo?
Spadla som z čerešne, sama neviem presne ako. Nebolo to z veľkej výšky, neliezla som niekam prvýkrát – s bratmi a susedmi som ako dieťa vyliezla snáď na každý strom v okolí a neskôr som sa venovala aj skalolezectvu. Už keď som ležala pod stromom a čakala na pomoc, vedela som, že sa stalo niečo vážne. Pamätám si, ako som opakovala, že si necítim nohy. A potom prišli záchranári na helikoptére (stalo sa to totiž v blízkosti farmy vo vyššie položenej švajčiarskej dedinke) a utlmili ma tak, že prelet do najbližšej nemocnice (Kantonsspital St.Gallen) si už nepamätám.
Zrazu si zo dňa na deň zostala na vozíčku. Plne odkázaná na pomoc iných. Aké si mala prvotné pocity? Čo sa dialo v tvojom vnútri? Vieš to popísať? Bolo náročné prijať to?
Najprv som sa snažila všetko vytesniť... Prežiť tých pár týždňov v nemocnici, kým ma neprevezú do renomovaného rehabilitačného centra, kde sa opäť postavím na nohy. O tom som bola presvedčená. Po príchode tam som však nedokázala ani len dlhšie sedieť. Prestali mi dávať morfium, takže všetky bolesti boli citeľnejšie. A ešte pár mesiacov – až kým sa mi zranenie a všetko po operáciách nezahojilo tak, aby som sa mohla bezpečne ohýbať do rôznych strán – som bola v kategórii Rotpunkt. To znamenalo, že som sa bez pomoci nesmela ani pretočiť v posteli, nieto ešte posadiť, obliecť či vycievkovať. Bolo to veľmi nepríjemné a frustrujúce. Časom som síce už dokázala sedieť na vozíku naozaj dlho, no do postele som vždy musela ísť predtým, než odišli sestry z poobednej zmeny.
Ani moje dvadsiate narodeniny neboli výnimkou. Dodnes si pamätám ten večer, keď som sa takto príliš skoro musela rozlúčiť s rodičmi, sestrou a najmladším bratom (zvyšní dvaja bratia boli vtedy v Madride na SDM, kde som pôvodne mala byť s nimi), ktorí prišli zo Slovenska, aby so mnou oslávili... v cudzine a na mieste, kde sa narodeniny bežne neoslavujú. Na izbe som mala staršiu susedku s dystrofiou, ktorá bola na pomoc a ochotu iných odkázaná ešte viac než ja, keďže nedokázala hýbať ani len rukami. Každý večer si zvykla pýtať jednu Lindt pralinku, volala to „Bettmümpfeli“ – mňamka v posteli. V ten večer ani ona nemala chuť na čokoládu, plakala so mnou. Život sa nám zdal naozaj ešte neférovejší ako inokedy.
Musela si začať žiť nový život. S vozíčkom si sa skamarátila?
Zo začiatku vôbec. Brala som ho ako nutné zlo, na ktorom dlho nepobudnem. Tréning prekonávania prekážok a podobné skvelé možnosti, ktoré SPZ svojim pacientom ponúkalo, som si nejako pretrpela a ešte dlho po návrate domov som sa nechávala tlačiť. Pred úrazom som bola veľmi samostatná a len ťažko som prijímala pomoc – vždy som bola skôr tá, čo pomoc ponúkala, urobila aj niečo navyše, motivovala ostatných. Postupne sa to prejavilo aj na vozíčku. Súťaživosť a snaha podať čo najlepší výkon vo mne napokon vyhrala. Až som to začala trochu preháňať. Dnes sa vedome snažím nič nesiliť a žiadať o pomoc pri všetkom, čo by mne samej trvalo zbytočne dlho alebo by mi dlhodobo mohlo spôsobiť nejaké zdravotné ťažkosti. A dávať to naspäť tak, ako dokážem.
Dlho to trvalo, kým si pochopila, že tvoj stav je nezvratný? Čo ti pomáhalo sa s tým vysporiadať?
Ako úplne nezvratný ho neberiem doteraz. Žijeme v dobe neskutočných medicínskych pokrokov, ktovie na čo všetko ešte výskumníci prídu. Zmieriť sa s tým, že budem na vozíku dlhodobo a prijať to ako svoju novú realitu, mi však trvalo pridlho. Po úraze mi takmer každý, komu som dôverovala, sľuboval zázrak. Najprv priamy, potom sprostredkovaný nejakým špecialistom. A tak som sa snažila veriť a zároveň skúšala terapiu za terapiou. Mnohí sa modlili za moje uzdravenie a odporúčali mi obetovať svoje dočasné utrpenie. Žiť s radosťou a naplno som začala, až keď som sa prestala cítiť ako trpiteľ alebo obeť svojho osudu... no bol to dlhý proces. S mnohým sa „vysporadúvam“ každodenne, no dnes už viem lepšie pracovať sama so sebou a svojimi emóciami. Už to nevnímam ako boj, ale ako prirodzenú súčasť života – niečo, čo mi pomáha rásť. Každý máme to svoje a nie sme v tom sami.
Kto ti bol oporou v dobe, keď sa to udialo? Ako to zvládali príbuzní? Predsa, bolo to tak nečakané.
Pre moju rodinu to bol naozaj šok – mala som sa o pár dní vrátiť domov. Najťažšie pre nich bolo asi to, že nemohli byť pri mne. A cesta do Švajčiarska bola pre nich dlhá a komplikovaná. Mala som však pri sebe rodinu môjho bývalého priateľa – to im som pomáhala, keď sa mi stal ten úraz. Jeho sestra pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v St. Gallen a keď mohla, vždy za mnou prišla. On si potom našiel prácu v blízkosti SPZ a bol pri mne každý deň. Znie to romanticky, a vtedy to bolo pre mňa určite ľahšie, no len z krátkodobého hľadiska. Keby som bola odkázaná sama na seba, bola by som nútená k väčšej samostatnosti, viac by som sa vedela spoľahnúť na svoj vlastný úsudok... a hlavne, neboli by sme na seba takí naviazaní. Neskôr bolo ťažké priznať, že sme sa zmenili, posunuli každý iným smerom, a nechať toho druhého slobodne ísť. Pre našich najbližších to bola osudová láska... my sme cítili, že to tak nie je, no bolo náročné sa v tom vyznať a definitívne sa rozhodnúť. Tento vzťah, so všetkými zraneniami a následkami, ktoré so sebou priniesol, bol pre mňa ešte náročnejší ako moja nová diagnóza sama o sebe.
Keď si spätne premietneš svoj život pred úrazom a teraz. Nedá sa to porovnávať, no myslím, že po tej skúsenosti si omnoho silnejšia. Inak vnímaš život. Mám pravdu?
Naozaj sa to nedá porovnávať. V čase úrazu som bola ešte dieťa, naivné a neisté. Bola som vedená k poslušnosti voči autoritám, predovšetkým cirkevným, a to vie byť veľmi nebezpečné, ak sa dostanete do fanatickejších kruhov. Hendikep mi vtedy k dôvere v samu seba nepridal. Ale práve vďaka nemu som sa dostala do situácií, kde sa s mojou hodnotou a osobnou slobodou zaobchádzalo naozaj cez čiaru, čo ma napokon nakoplo k tomu, aby som sa konečne dokázala postaviť sama za seba – aj keď už len v prenesenom zmysle slova. Najťažšou a zároveň najposilňujúcejšou skúsenosťou bolo pre mňa dlhé a osamelé obdobie po úraze – obdobie hľadania svojej vlastnej identity, kedy som postupne budovala svoju vnútornú slobodu a naberala odvahu byť úprimná – v prvom rade sama k sebe, a potom svoju vnútornú pravdu komunikovať aj smerom von.
Kto alebo čo ti pomohlo nadobudnúť sebadôveru, sebaistotu? Byť SAMA SEBOU. ŽIŤ ŽIVOT PODĽA SEBA.
Myslím, že k tomu istým spôsobom viedlo všetko, čím som si prešla. Viem, že nech sa stane čokoľvek, nejako to už len zvládnem. Svoje pravidlá si stanovujem na základe vlastných, ale aj sprostredkovaných skúseností. Veľmi mi pomohlo, keď som sa otvorila správnym a kompetentným ľuďom, keď som si nechala pomôcť. Musela som hľadať dlhšie, až kým som nenatrafila na jednu skvelú slovenskú koučku a jej mentoringový program s príznačným názvom „Majsterka života“, ktorý prebiehal pár mesiacov v malej skupinke nádherných žien v rôznych životných situáciách. Je podľa mňa dôležité obklopiť sa inšpiratívnymi vzormi – nie na to, aby sme ich kopírovali, ale aby nám pripomínali, čo všetko je možné, a že niekto pred nami to už dokázal.
Vo dvojici ide všetko ľahšie. Máš priateľa. Je ti veľkou oporou? Je on tvoja životná láska? Aké aktivity spolu podnikáte?
S vyjadreniami ako životná láska a podobne som už opatrnejšia. Čo však viem s istotou, je, že svojho priateľa neskutočne milujem a že s ním som ešte spokojnejšia a šťastnejšia než sama (preto som si ho vybrala). Oporou sme si vzájomne, učíme sa jeden od druhého a spolu objavujeme nové veci – obaja sme zvedaví, zameraní na hľadanie riešení a len tak ľahko sa nevzdáme. Myslím, že sme super tím, vieme si rozdeliť úlohy, dobre sa dopĺňame. Našou spoločnou vášňou sa stali napríklad výlety na sajtke, na ktorú sa dá pripevniť aj môj vozík a pre mňa je veľmi pohodlná na sedenie, čo nám umožňuje aj dlhšie dobrodružstvá.
Skúšaš nové veci? Adrenalín v rámci možností?
S adrenalínom som skôr opatrná, keďže už mám viacnásobne odskúšané, ako rýchlo sa niečo stane. Ale asi to závisí od uhla pohľadu – od iných často počúvam, že som až príliš akčná. Mojim veľkým snom je raz sa naučiť samostatne jazdiť na koni. Prechádzky po lúkach a lesoch mimo asfaltiek mi chýbajú zo všetkého najviac.
Čomu sa venuješ? Čo ťa baví?
Prevažne jazykom – vyštudovala som prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii anglický a nemecký jazyk. Zamerala som sa na knižný preklad, aj keď je na Slovensku žiaľ veľmi biedne platený, pretože mi táto práca dáva zmysel a obohacuje ma. Najnovšie prekladám jednu motivačnú knižku pre Ikar, čo je pre mňa nový žáner a zaujímavá skúsenosť. Popritom robím všeličo, teraz napríklad pomáham uvádzať na nemecky hovoriaci trh jednu firmu a zastupujem ich v komunikácii na sociálnych sieťach. Veľmi rada učím. Keď sa mi stal úraz, mala som ukončený druhý ročník predškolskej a elementárnej pedagogiky, mojím snom bolo mať škôlku na farme. Teraz mám malých i veľkých študentov, a veľmi ma napĺňa pomáhať im napredovať, nielen po jazykovej stránke. A to ma vlastne priviedlo aj ku koučingu. Baví ma všetko, čo nejakým spôsobom posúva a obohacuje mňa a tých, s ktorými alebo pre ktorých to robím.
Čo je tvojou túžbou?
V poslednej dobe zoznam mojich túžob a cieľov stále narastá. Zovšeobecnene by som povedala, že chcem využiť každý deň naplno a byť tou najlepšou verziou seba samej – tak ako k tomu neustále motivujú moji dvaja najobľúbenejší slovenskí mentori – Lucia Klapáčová a Peter Podlesný. Zároveň veľmi túžim po tom, aby všetko, čím som si prešla a čo som dostala, bolo užitočné aj pre iných, aby som mohla pomôcť čo najviac ľuďom vyhnúť sa zbytočnému utrpeniu a napriek ťažkostiam žiť život v pokoji a v radosti.
Ako – akým spôsobom vieš pomôcť iným ľuďom?
Odovzdávaním vlastných skúseností, spoločným hľadaním riešení a stratégií a hlavne povzbudzovaním k sebadôvere. Myslím si, že každý máme v sebe ten najlepší kompas na cestu vlastným životom. Niekedy len potrebujeme, aby sa naň pozrel pár nezaujatých očí. Je nádherné pozorovať, keď sa moji priatelia, študenti či klienti rozžiaria už počas nášho prvého stretnutia, pretože zdanlivo neriešiteľná situácia už zrazu nie je taká komplikovaná.
Prečo pomáhaš?
Sami toho dokážeme zvládnuť veľa a požiadať o pomoc, vedieť ju prijať či správnym spôsobom ponúknuť, sa v dnešnej individualistickej dobe môže zdať príliš náročné. Ja som však presvedčená, že ponúkať a prijímať pomoc je niečo, čo je nám ľuďom prirodzené – je to užitočná skratka, prevencia zbytočných komplikácií. Zároveň som si vedomá toho, že konštruktívnu pomoc je často ťažké nájsť. Sama som si zažila aj menej pozitívne, niekedy až zraňujúce stretnutia s rôznymi expertmi, ktorí mi chceli pomôcť. Preto si myslím, že čím je pomáhajúcich viac, tým skôr si každý, kto pomoc potrebuje, nájde tých, ktorí mu dokážu pomôcť najlepšie.
Čo by si chcela odkázať čitateľom?
Pomôžem si povzbudením z jednej rozprávky, myslím, že to bola Popoluška: Buďme odvážni a láskaví :)
KONTAKT:
facebook: Betty Vorosova • instagram: @yastericka • e-mail: yastericka@gmail.com
0800 105 707 
