Kde je viera a sila, dejú sa zázraky

Kde je viera a sila, dejú sa zázraky
Vianoce, najkrajšie obdobie v roku. Na štedrý deň gazdinky finišujú s prípravami na štedrú večeru, kapustnica sa dovára, dokončuje šalát, vypráža ryba, pripravujú darčeky pre najbližších, celú atmosféru umocňuje vôňa ihličia. Takúto pohodu si želá asi každý z nás. Predstavím vám veľmi silné osobnosti Mamu Julku a syna Petra Ridzoňovcov, ktorí si prešli náročnou životnou skúškou. Zvládajú ju s veľkým optimizmom a určite budú príkladom a motiváciou pre ostatných ľudí.

Vám sa práve na Štedrý deň v  roku 2017 zmenil život od základov. Čo sa stalo?

Peťo: Zo strechy padal sneh rovno pred vchodové dvere. Tak sme si povedali: „Poďme to odhodiť teraz, kým je sneh ešte ľahký. Nech neusadne.“ Bolo ho treba zhodiť zo strechy, a keďže som bol najmladší, bral som ako samozrejmosť, že pôjdem ja. Neviem ako čo sa presne stalo, to fakt netuším. Skúšam si spomenúť, ale nejde to. Zrazu som už letel dole. Iba si pamätám, že ako som padal na hlavu, nejako sa mi ešte podarilo zvrtnúť a  spadol som na nohy na železnú rúru. Z nôh ma odrazilo, padal som dole ešte asi ďalší meter, hlavu som si udrel o betón. Na múrik krížmi. Takže nohy zdrvené pádom, chrbát a hlava.

Peťo mal si obrovské šťastie, že to nebola miecha, zostal by si ochrnutý.

Peťo: Áno a ešte veľké šťastie, že som sa dokázal zvrtnúť. A ja fakt netuším ako. Ako som spadol, už si nepamätám nič. Julka: Ja som na štedrý deň bola v práci. Takže doma bol iba manžel, ktorý šiel pozrieť kde je Peťo a čo robí. Našiel ho ležať na zemi spadnutého. Začal mu dávať prvú pomoc, ale volal aj mne, nech zavolám sanitku. Ja som zavolala RZP. Z  Hriňovej na Drábsko prišla rýchlo do 13 minút, aj keď bola poľadovica. Kým prišla záchranka, manžel podal predlekársku prvú pomoc podľa inštrukcií v telefóne. Keď prišla lekárka zo záchranky, videla že je tam úraz hlavy, môže byť úraz chrbtice, tak volala vrtuľníkovú záchranku. Lekár z  vrtuľníka sa zlaňoval k  nám do dvora. Náš dom je uprostred dediny, všade elektrické stĺpy, drôty a ešte aj v kopci. Takže vrtuľník musel pristáť na konci dediny. Lekári Peťa stabilizovali, dali ho na nosítka a sanitkou previezli do vrtuľníka, ktorý ho prevážal do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam sa ho ujali lekári, ktorí mali pripravenú operačnú sálu. Operácia trvala veľmi dlho. Museli mu otvárať hlavu. To boli pre nás najťažšie chvíle.

Ako to zvládal manžel? Predsa on bol prvý kto našiel Peťa bezvládne ležať na zemi.

Julka: Môj muž sa psychicky zosypal. Vrtuľník s Peťom odišiel a ja som manžela autom z  Drábska odviezla na pohotovosť. Tam ho napichali injekciami na ukľudnenie, lebo sa triasol, bol zelený, bledý, zvracal.

Aké boli prognózy po operácii?

Julka: Prognózy skoro žiadne. Ťažký opuch mozgu, veľké krvácanie do mozgu. Pravdepodobne chrbtica zlomená. Bude ochrnutý, ak to prežije. No veľká šanca na prežitie nebola. Mali sme sa pripraviť na všetko. No Ty si od samého začiatku verila, že Peťo bude v poriadku. Nechcela si si pripustiť, že by mohol zostať na vozíčku. Julka: Ja som za ten čas odkedy sa to stalo, nikdy v živote nezapochybovala, nepovedala, že on to nedá. Ja som vždy verila, že on sa z toho dostane. Darmo mi rozprávali známi, že bude postihnutý akokoľvek... Nepočúvala som ich.

Čo všetko ste podstúpili po úraze?

Julka: V  prvé mesiace po úraze si ho prekladali z  oddelenia na oddelenie. Nikde ho nechceli, lebo všade sa báli toho, že je fakt taký ťažký stav, že umrie. Nič sa nedá robiť... Dokonca mi ho núkali do domáceho ošetrenia, lebo sami nevedeli, čo robiť ďalej. Najviac nám pomohlo breznianske ARO. Tam ho začali preberať z  umelého spánku. Tam začal prvýkrát hýbať rukami, nohami. Videli sme, že nie je ochrnutý a tam mi primár povedal: „Nie je pravda, čo je napísané na papieri, ale je pravda to, čo vidíte na posteli.“ Vtedy som si povedala, že Peťo do roka bude chodiť. Aj tak bolo.

Aké si mala pocity, keď si videla, že začína reagovať?

Julka: Moja neter robí v nemocnici zdravotnú sestru a  bola Peťa pozrieť. Volala mi, že Peťo za ňou otočil oči. S  kolegyňou sa dohodli, že sa postavia jedna z  jednej strany postele a  druhá z  druhej strany. Prihovorili sa mu postupne a on otočil oči aj za jednou, aj za druhou. To bol môj neopísateľný pocit. Náznak toho, že sa deje niečo dobré. O dva dni už hýbal rukami. No potom nastal výrazný zlom. Na ďalšom oddelení už nebola taká starostlivosť. Keďže sa mu bolo treba venovať intenzívne, nemali na to čas, tak mu nasadili antidepresíva. Utlmili ho tak, že zostal nehybne ležiaci, skoro ako mŕtvolka. V tom období (marec 2018) som na oddelení dlhodobo chorých aj ja videla Peťa bezvládne ležať na posteli. Bolo to veľmi náročné, dívať sa na človeka, ktorý do osudného dňa bol úplne zdravý, vitálny športovec... 


 

Áno na LDCH pokračovali v  neurologickej liečbe. Našťastie 28.3.2018 ho prevážali do NRC v Kováčovej, kde začali s intenzívnou rehabilitáciou. Tam ho prvýkrát posadili a povedali, že bude robiť cviky v sede. Ja som si to nevedela predstaviť, lebo on ležal, nevedel si hlavu udržať. Keď sme ho na posteli umývali, telo bolo nehybné. Zrazu on bude sedieť? Bolo to až neuveriteľné. Po týždni v  Kováčovej šiel na operáciu na neurochirurgiu, kde mu vrátili kosti. Po operácii som ho zobrala domov, keďže sme s lekármi videli priaznivé prognózy. Výsledky z  magnetickej rezonancie preukázali, že nevidno trvalé zmeny na mozgu. Vtedy som dostala najväčší kopanec, aby som ešte viac bojovala.

Julka, si veľmi silná osobnosť. Veľmi ťa obdivujem a  ak dovolíš chcem spomenúť ešte jednu tvoju veľkú životnú stratu.
Ty si prišla tri mesiace po Peťovom úraze o  manžela. Odišiel do večnosti po ťažkej chorobe. Čo ti dávalo silu? Ako si to všetko celé zvládala?

Julka: Manžel bol ťažko chorý a  hlavne aj psychika zohrala veľkú úlohu. On Peťa videl len takéto nehybného na posteli, upadajúceho. Stihol ešte vidieť prvé videá, keď začínal cvičiť a ako mu dali motomed na posteľ. Potom odišiel odkiaľ niet návratu, no myslím, že s pocitom, že Peťo bude v poriadku. Silu mi dávalo len to, že jednoducho musím pre Peťa bojovať. Je mladý a má nádej žiť plnohodnotne a treba mu pomôcť a musím to pre neho urobiť. Stal sa zázrak Rok po úraze, v decembri 2018, som Vás stretla v nemocnici. No neboli ste na vyšetrení, ani na lekárskej kontrole. Boli ste na návšteve v pôrodnici, kde Vám do rodiny pribudla vnučka Monika. V ten deň som zažila veľmi príjemný šok. Julka, Peťo stál vedľa teba. Stál a  bol úplne chodiaci. Komunikoval s  nami. Mala som slzy v očiach od dojatia. Nechcelo sa mi veriť, že je to naozaj on, chalan, ktorý nemal žiadnu nádej na vyliečenie,... o  ktorom som si myslela, že bude plne odkázaný na pomoc iných. Julka, mala si pravdu, keď si povedala že do roka bude chodiť. Vieme, že zázraky sa nedejú len tak. Treba im aj nejako pomôcť.

To, že Peťo chodí, je zásluhou odhodlanosti, bojovnosti, trpezlivosti a  veľkej práce na tom, aby sa jeho zdravotný stav zlepšil.
Čo všetko ste podstúpili a akú liečbu ste absolvovali?

Julka: Začali sme s rehabilitáciami v Národnom rehabilitačnom centre v  Kováčovej. Tam Peťa rozhýbali. Pokračovali sme v Adeli centre v Piešťanoch. Potom sme nastúpili na šesťtýždňovú kyslíkovú terapiu v  hyperbarickej komore v  Martine. Dennodenne sme tam dochádzali. Ráno sme doma začínali cvičením na motomede, s činkami, ale aj na rebrine. Bolo treba rozhýbať svaly. Potom sa naobedovať, postupne stavať na nohy a tak sme šli do Martina. Cestou sme cvičili logopédiu a pamäťové cviky. Čo myslíš, čo vám tak najviac pomohlo? Julka: No, myslím si, že po tom kyslíku v hyperbarickej komore prišiel nenormálny nástup. Ale bolo to možné len vďaka tomu, že sa rozhýbal v Kováčovej a v Adeli centre. Asi by som to nemohla tak hodnotiť, čo konkrétne mu pomohlo. Asi ten celý komplex celej rehabilitácie, aj to, že doma veľa cvičíme, to že chodí medzi ľudí.

Peťo, ako sa cítiš?

Cítim sa dobre fyzicky aj zdravotne. Len tá pamäť ešte nie je, to čo bolo. Keď počúvaš toto všetko čo sa ti stalo, z úst niekoho iného, však je to zázrak. To je zázrak, obrovský zázrak. K  tomu zázraku si dopomohol aj ty, lebo kebyže ty nezabojuješ, mama by mohla robiť čokoľvek. Peťo: Vidím v  nej odhodlanie pomáhať mi, a to mi dáva silu.

Julka: On bol bojovník od malička. Keď sa narodil nevedel sa nadýchnuť, museli ho zobrať pod kyslík rozdýchať a ako 4,5 ročný absolvoval operáciu srdca. Keď mal 13 rokov rozhodol sa, že ide behať biatlon. Bez nášho súhlasu bol na nábore. A  to bol oslobodený od telesnej výchovy, kvôli srdiečku. Museli sme absolvovať vyšetrenia v Bratislave. Ukľudnili sme sa, keď lekár povedal, že kým nemá problémy, tak môže byť z neho vrcholový športovec. Čo aj naozaj bol.

V letnom biatlone bol jeden z najlepších na Slovensku vo svojej kategórii, vybojoval aj niekoľko pekných umiestnení v Európe.

Peťo, chceš pokračovať v biatlone ďalej?

Rád by som ešte niečo zabehol. Ale či to pôjde? Neskúšam ešte. Beh sme skúšali v Kováčovej tento rok pred športovými hrami s jednou super fyzioterapeutkou. Ja netrénovaný, som trénovanú ubehal. Bol som hrdý sám na seba, že som to zvládol. No ešte stále je na čom pracovať, najmä na pohybovom aparáte, lebo hlavne tie kĺby ma nechcú poslúchať, pri chôdzi ma nedrží chrbát. Vízia do budúcnosti. Byť v  prvej trojke v biatlone? Julka: No už asi nie. Peťo: To ešte musím byť umiestnený.

Julka: To čo chceš 40 ročný behať? Julka: On mal celkom dobré úspechy na Slovensku. V letnom biatlone bol v prvej trojke. Ja neviem koľko násobný majster Slovenska. To sa nedá ani spočítať. Musela by som všetky diplomy poprezerať. Najväčší úspech je, že vyhral európsky pohár v biatlone. A to sa zratúvajú výsledky zo všetkých letných pretekov, a to bol najlepší v Európe (rok 2010). Keď bol na vozíčku, zobrala som ho do Osrblia na tréning. Kamaráti mu dali malorážku do rúk, aby si zastrieľal, vyskúšať či nezabudol. A hneď vedel. Bol vo svojom živle.

Peťo, ja nemám slov, som dojatá, aký si húževnatý. Vyskúšal si všetko čo si robil pred úrazom?

Peťo: V  zime som obul lyžiarky, zobral lyže a už som skúšal lyžovať. Nutnosťou bolo dať si na hlavu prilbu, chrániť si ju, lebo tá lebka, že sa bude zrastať aj 5 rokov. Raz som sa kamaráta opýtal, či sa ideme povoziť na skútri. Ja som si sadol dozadu. No on nechcel šoférovať. Čo iné mi zostávalo, len si sadnúť za volant, keď som sa chcel povoziť. Odskúšal som si šoférovanie v ratraku, ale aj vo vétrieske. Julka: Mne nerobilo problém sadnúť hocikedy do auta a  ísť do Osrblia za Peťovými kamarátmi hrať šach. Alebo som si len tak sadla vychutnávala kávu, kým sa kamaráti venovali Peťovi. Ako to bolo so šoférovaním auta? Predsa po ťažkom úraze hlavy, možno slabšie reakcie.

Julka, nebála si sa pustiť Peťa šoférovať?

Julka: Ja som Peťovi ponúkla možnosť sadnúť za volant a  vyskúšať si jazdu. Prvýkrát na takom mieste, kde nechodia ľudia. Peťo si sadol na volant a  úplne plynule automaticky reagoval, volant točil jednou rukou, podľa zrkadiel cúval a  aj zaparkoval medzi autá. Keďže mu verím, skúšam s  ním jazdiť na ihrisku. Za volantom reaguje rýchlo a bez problémov.

Čo si ešte nerobil?
Peťo:
Ešte som nebicykloval a nebagroval. Bicykel sme sa báli kvôli rovnováhe. No potom lekárka odporučila plávanie v  bazéne. Keď som zvládol plávanie a  tam je lepšia koordinácia ako pri bicyklovaní, tak sa už nemusíme báť bicykla. Jedna firma nám núkala bicykel, no prečo brať trojkolku, keď máme doma kvalitný dvojkolesový bicykel, ktorý som používal na tréningy.

Keby sa ešte raz stala taká situácia a bolo by treba dať sneh zo strechy dole, šiel by si?

Peťo: Odpoveď bez akéhokoľvek váhania: „Áno, šiel by som. No v prvom rade by som zobral lano a  istil sa. Vtedy som bol bez istenia, nenapadlo ma, že sa môže niečo také stať. Po tej streche som chodil často. Povedzme si viac o hyperbarickej komore. Ako to tam prebieha. Peťo: My sme boli v Martine v hyperbarickej komore v  troch turnusoch. Prvýkrát v  septembri 2018. To bolo deväť mesiacov po úraze. Druhý turnus sme mali na jar v marci 2019 a tretí v septembri 2019. Každý deň od pondelku do piatku sme dochádzali do Martina autom. Jeden a pol hodinky si Peťo posedel v hyperbarickej komore.

Peťo, ako to prebieha v  hyperbarickej komore?

Peťo: V  prvom rade mi zmerajú krvný tlak, prezlečiem sa, potom si sadnúť do komory, vyskúšam si masku, či mi sedí a čakám kedy začnú vpúšťať tlak do komory. Keď je komora natlakovaná, dám si masku na tvár a  dýcham kyslík. Trvá to 30 minút, potom mám 5-minútovú prestávku a  pokračujem ďalej. Kyslík dýcham 25 minút a  zasa 5-minútová prestávka a nakoniec 20 minút treba vydržať dýchať kyslík s  maskou. Potom už len počkať kým klesne tlak, znova si zmeriame tlak a môžem ísť domov. Naposledy s  nami chodili rodičia s  dievčatkom, ja som sa jej snažil pomáhať zvládať cestu aj pobyt v komore.

Julka, aké pokroky vidíš?

Julka: Na prvú terapiu som Peťa tlačila na vozíku. Po poslednom sedení v prvom turnuse odtiaľ odchádzal s barlami. Pani doktorka ho šla odprevadiť k  autu a  plakala od dojatia. Bol to zázrak. Na Peťovi bolo vidno výrazné pokroky čo sa týka orientácie, pamäť sa zlepšuje. Rozpráva zrozumiteľne. Zapája sa do aktivít. Posilnilo sa svalstvo, vlastne celkovo sa zlepšil zdravotný stav. Ako si vypĺňaš čas? Nie je ti dlho? Peťo: Okrem toho, že si rád pozriem telku, hrám rôzne spoločenské hry, kočíkujem neter, rád varí, rúbem drevo a kosím.. Julka a Peťo ďakujem Vám za príjemné poobedie strávené s Vami. Pre mňa to bol veľmi silný zážitok. Ste veľkým vzorom a  príkladom, že dá sa žiť život naplno, keď je silná vôľa bojovať. Ste úžasní. Ďakujem, že Vás poznám.

Rozhovor spracovala Iveta Burianeková 

 

Mám záujem
verify

* Tento údaj je povinný


  spig@spig.sk     0800 105 707     www.spig.sk