Ako si sa dostal ku canisterapii a čo ťa motivovalo začať s ňou pracovať?
Ja robím so psami už od malička a psi sú môj život, takže canisterapia mi je veľmi blízka, pretože sa pracuje tam so psíkmi. Priviedla ma k tomu moja kamarátka, ktorá mi už len oznámila, že ma prihlásila do školy na Masarykovu univerzitu v Brne, Pedagogickú fakultu so zameraním na špeciálnu pedagogiku, patopsychológiu odbor canisterapia.
Aký bol tvoj prvý kontakt s terapeutickým psom ?
Keď som ukončil školu, začal som si pripravovať psíka na canisterapiu. Sám si pripravujem psíky na canisterapiu, a túto prácu som začal vykonávať hneď, ako som skončil školu a dnes to už je 18 rokov, ako vykonávam túto prácu.
Čo všetko zahŕňa certifikácia canisterapeutického psa?
Psík musí byť veľmi dobre socializovaný. Odmalička sa učia ísť do kontaktu s klientom, vyzývať ho k aktivite. Psík sa nesmie ničoho báť. Nesmú mu robiť problém žiadne priestory, podlahy alebo zvuky. Musí byť zvyknutý na obmenu veľkého množstva ľudí, takže je to veľmi náročná práca. Keď je to veľké plemeno, tak v 18 mesiacoch musí ísť na skúšky. Tam sa vlastne pes ťahá alebo dáva na hranicu a sledujú sa jeho reakcie. Jeho reakcie nesmú byť negatívne alebo útočné musí byť vidieť z toho psa, že je na túto situáciu a túto prácu pripravený.
Aké plemená psov sú najvhodnejšie na canisterapiu a prečo?
Na západe sa často využívajú Stafordy, Pitbuly ,pretože sú to úžasne plemená, ktoré milujú ľudí, ale u nás je taká predstava že sú to zabijaci, takže ľudia sa toho boja. Takže sa viacmennej vyberajú exteriérovo prijateľne psy pre ľudí, ako napríklad, Labrador, Zlatý retríver alebo Goldendoodle, to je spojenie Zlatého retrívera s Pudlom kráľovským. Takéto psíky majú v človeku vzbudzovať dôveru a nie strach.
Ako prebieha výcvik psa na terapeutickú prácu?
Je to naozaj veľmi náročné a vyžaduje to veľa trpezlivosti. Zo psíkom sa začína hneď už od malička, hneď ako príde od maminy sa psík už začína pripravovať rôznymi hlukmi a navodzovaním rôznych situácií. Psík sa zoznamuje zo všetkým možným v okolí aj vonku. Ten psík sa musí naučiť na francúzske barle, na vozík psík sa nesmie toho báť. Pri výcviku treba dať veľký pozor nato, aby sa psík nestretol do 14 týždňa s ničím negatívnym. Tomuto obdobiu sa hovorí vtiskávacie obdobie. Ak by sa psík v tomto období stretol s niečím zlým do toho 14. týždňa jemu sa to potom vtlačí do hlavy a môže to s ním ísť celý život. Môže sa to potom prejaviť až v 2,3 rokoch. Nemusí sa to prejaviť hneď.
Čím sa líši „bežný pes“ od psa, ktorý je schopný pracovať v terapii?
Psík musí vzbudzovať dôveru a nie strach. Takýto psík je kontaktný príde za klientmi a donúti ich ku aktivite. Takýto psík verí absolútne všetkému a všetkým. Takýto psík nesmie byť útočný a nesmie prejavovať nadmernú aktivitu. Keď je doma môže sa hrať aj on potrebuje nejakú tú aktivitu a môže sa doma vyblázniť. Psíky už veľmi dobre vedia, že kedy idú do práce a ako sa majú správať.
Pri psíkoch sme už na prvý pohľad registrovali, že sú iní a bolo z nich cítiť dôveru a pokoj. Psíky bez strachu prišli a sadli si ku nám s tým, že nám dali hlavu na kolená a nechali sa hladkať. Sú to naozaj skvelí pomocníci, ktorí všade vôkol seba šíria dobrú energiu a pokoj.
Aké konkrétne prínosy má canisterapia pre seniorov?
Seniori už majú deti vychované a už často nie sú v kruhu svojich najbližších, veľa krát sú aj sami. V týchto situáciách, často nastupuje aj pocit nepotrebnosti a depresia. A canisterapia im to v takýchto prípadoch môže nahrádzať.
Pravidelne chodíme do domova dôchodcov pri kaštieli v Žiari nad Hronom. Tam, už keď prídem a nechám im psov, tak oni už sami ovládajú všetky povely, a tí seniori potom dokážu z tohto celý týždeň žiť až do dlhšej canisterapií, takže v takýchto prípadoch má canisterapia naozaj veľký význam. Canisterapia pri senioroch pomáha aj z hľadiska odbúravania depresií, samoty a pocitu nepotrebnosti.
Ako dokáže pes pomôcť ľuďom s fyzickým alebo mentálnym hendikepom?
Canisterapia sa delí na živelnú alebo riadenú. Živelná canisterapia je, keď máte doma psíka a ten Vám nahrádza spoločníka. Keď sa niekto menej stretáva s ľuďmi, tak nahrádza partnera. Pri riadenej canisterapií sa už cielene pracuje s deťmi, ktoré sú fyzicky alebo mentálne znevýhodnené. Tu je už ten pes motivátor, pretože ten pes toho nášho klienta, s ktorým aj keď nechce spolupracovať a následne, keď psík ku nemu príde a dá im pamlsky. Oni sa tomu tešia zaujme ich to. Toto sa dá využiť, keď tieto deti nechcú spolupracovať pri matematike alebo slovenčine. Napríklad, keď niečo urobia čo majú potom môžu tomu psíkovi dať pamlsok alebo s ním môžu stráviť nejaký ten čas. Pes nie je samozrejmosť v rámci cannisterapie, pes je za odmenu. Keď klienti urobia to, čo majú, potom môžu zo psíkom stráviť nejaký ten čas.
Máš nejaký silný príbeh alebo skúsenosť, ktorá ti utkvela v pamäti?
Samozrejme, že mám v tejto práci keďže ju už robím 18 rokov. Za tých 18 rokov som sa v tejto práci stretol aj s malými zázrakmi. Napríklad, jeden z takých nedávnych príbehov. Pán Juraj, ktorého mi na canisterapiu doviezli na vozíku hlavu mal dole a ruky mal zaťaté v pästi. Nekomunikoval s nikým. V rámci cannisterapie už pri tretej návšteve nás sledoval a začal aj nejaké slová hovoriť. Začal sa aj zapájať. Na začiatku tu bolo len telo, ale potom už v rámci ďalších hodín a nás sledoval teda psíkov a už im dával odmeny a krásne opakoval vety. Toto je nádherný príklad toho, čo dokáže canisterapia.
Ako dokáže prítomnosť psa zlepšiť náladu alebo odbúrať stres?
Sú aj ľudia, ktorí sa boja psíkov a my netlačíme na pílu. V rámci našich stretnutí stoja niekde na kraji, kde sledujú, ale v priebehu dvoch troch stretnutí sa už zapájajú aj oni. Tie psíky si získajú ich dôveru. Klient vidí, že sa nemá čoho báť a že tie psíky sú úžasné. Úsmev, dobrá nálada a emočné uvoľnenie, toto všetko prinášajú psíky v rámci tých hodín.
Vnímajú seniori psov inak ako deti ?
Nie nevnímajú. Rozdiel je len v tom, že seniori majú už svoj vek a tam sa snažíme zamerať sa na jemnú motoriku z toho dôvodu, aby sme pri nich zachovali samoobslužnosť. Aby robili prstami rukami pohyby.
Deti sú zasa aktívne a tie by chceli behať tam si ich najskôr trošku ukľudníme. Na začiatku si vždy povieme pravidlá za akých budeme pracovať a tie sa musia dodržiavať.
Dá sa povedať, že pes je aj „mostom“ k lepšej komunikácii medzi ľuďmi?
Určite áno ja, keď som chodil do školy, tak nám tam vraveli, že pes by mal byť súčasťou každej manželskej poradne. Ak sa nedokážu dvaja ľudia medzi sebou rozprávať, tak keď je súčasťou takejto situácie aj ten pes, tak napríklad, obidvaja ho pohladkajú a ich vzájomný hnev sa zmenšuje a potom dokážu medzi sebou aj komunikovať. Takže, áno, ten pes dokážu bariéru zlosti, hnevu zbúrať.
Ako často by mala prebiehať canisterapia, aby mala účinok?
V Banskej Bystrici je denný stacionár Kompa a tam pracujeme dva krát do týždňa a tam tie výsledky sú úžasné. Máme tam aj klienta, ktorý sa psíkov za iných okolností nedotýka, ale s týmto psom komunikuje dokáže ho zobrať na vodíku a poprechádzať sa s ním, dať mu piškótku. Napríklad, za normálnych okolností dotyk psa neznesie, ale keď sa ho labkami dotkne tak zatrasie sa, ale znesie to.
Aké sú najčastejšie mýty alebo predsudky o canisterapii?
Najčastejšie si ľudia myslia, že príde niekto zo psíkom, ten sa dá medzi deti a tie ho len hladkajú a nič na nerobí. Toto nie je pravda a canisterapia je pre psíka veľmi ťažká práca. Keď odchádzame z detskej onkológie z Banskej Bystrice, tie psíky odchádzajú odtiaľ ako handričky, ale svoju robotu odvedú na sto percent. Takže nie canisterapia nie je len o hladkaní psíka, ale o cielenej práci.
Čo by si odporučili zariadeniam (domovom dôchodcov, rehabilitačným centrám), ktoré uvažujú o zavedení canisterapie?
Odporúčam, aby si veľmi dobre zistili koho si púšťajú do zariadenia. Stáva, že niektoré združenia urobia certifikáciu psíka bez toho, aby ho videli a reálne si ho preskúšali je to pre nich biznis. Vystavia certifikát zoberú peniaze a toho psa ani nevideli. Niektorí ľudia nemajú základné vedomosti o sociálnej práci s klientom v rámci komunikácie prídu tam a stoja tam a nevedia, čo majú robiť a pes tam len behá. Odporúčam, veľmi dobre si zistiť, koho do zariadenia púšťajú, lebo ak sa aj stane nejaký problém, tak to zariadenie je zato zodpovedné, nie ten pes, tiež nie ten terapeut.
Aké máte plány do budúcnosti v oblasti canisterapie?
Chceli by sme vo Zvolene vybudovať caniscentrum, ktoré bude slúžiť pre širokú verejnosť. Chceme, aby sa tam spájali komunity, deti, seniori a deti zo špeciálnymi potrebami. Chceme tam robiť akcie, ako čítanie, budú tam psíky a budeme tam čítať rozprávku. Budeme tam robiť rôzne aktivity. Chceme vytvoriť priestor, ktorý bude pre nich bezpečný, a do ktorého sa budú radi vracať. Chceme do tohto procesu zapojiť všetky možné občianske združenia, ktoré pracujú s rodinami , slobodnými mamičkami, ľuďmi v ohrození. Pre deti a ľudí zo zdravotným znevýhodnením to chcem, aby bolo zadarmo. Pre deti zo škôl alebo bežných ľudí chceme minimálne poplatky napríklad 2€ na osobu. Aby sme dokázali zabezpečiť chod caniscentra.
Aký odkaz by si chcel zanechať našim čitateľom?
Srdečne Vás pozdravujem a keď zbadáte psíka, ktorý má na sebe postroj cannisterapeutický pes taký ten červený alebo zbadáte mňa, alebo nejakého môjho kolegu, kde sme tiež označení, tak sa nám môžete kľudne prihovoriť, môžete ísť bez obáv ku psíkom. Takže, keď nás stretnete kľudne nás môžete osloviť a psíkov pohladkať.
0800 105 707 
