Delfínoterapia – zážitok na celý život

V auguste roku 2016 spolu s maminou a jej kamarátkou a synom sme cestovali na 10 dní do letoviska Kemer v Turecku, kde sa nachádzalo vybraté delfínium. Priznám sa, trochu som mala aj strach spojený s plávaním v studenej vode, pretože neviem plávať, a studenú vodu dvakrát nemusím. Mala som tiež určité predstavy, ako to bude vyzerať a ako by to malo vyzerať. Nakoniec som sa všetkých mojich predstáv vzdala a povedala som si, že radšej sa nechám prekvapiť, keď to už konečne sama skúsim. Keď sme prišli prvýkrát do delfínária, najprv nám boli predstavení všetci pracovníci. Potom som si musela obliecť neoprén a  naň mi pripli ešte plavecký pás.

Delfíny boli v bazéne traja, ale hlavne len s jedným som tam mala byť. Volal sa West. Najprv som sa s ním musela zoznámiť, hladkať ho a kŕmiť ho sardinkami. Po zoznámení som konečne mohla vojsť do bazéna medzi nich. Voda bola príliš studená pre mňa, ale po chvíli som si na túto teplotu zvykla. V bazéne spolu so mnou bola aj Zuzka, slovenská špecialistka na plávanie s  delfínmi, ktorá bola so mnou po celý čas terapie. Z brehu bazéna dával príkazy delfínom turecký tréner delfínov. Rýchlo ma prešiel ten strach z utopenia, pretože neoprén a  plavecký pás ma vo vode nadľahčovali. Delfín West v  bazéne mi dovolil hladkať aj jeho bruško, vyložiť si nohy na jeho chrbát, lebo týždeň predtým som si vytkla členok. Počas terapie som s ním aj plávala, prvé dni ma držala Zuzka a potom už ostatné dni úplne sama. Plávanie s  Westom bolo úžasné, povozil ma po bazéne tak, že som ho držala za jeho plutvy. Delfín pláva pomerne dosť rýchlo.
Postupne som sa zbavovala aj strachu z vody. Hádzala som mu loptu, ktorú mi vždy on priniesol späť. Na trénerov príkaz mi dal kvetinu alebo mi dával pusy. A práve to „pusinkovanie“ sa mi páčilo najviac. Rovnako krásne boli tie momenty „ničnerobenia“, kedy som ho len hladila otočeného i  bruchom hore. Len na jedinom mieste som ho nesmela hladkať, tým bol dýchací otvor na hlave. Dokázala som si naraz všímať svoje pohyby tela, aj pohyby delfína, zároveň vnímať pokyny trénera. Celú dobu som vnímala Westa ako kamaráta, ktorý sa so mnou hrá a má z toho naozajstnú radosť. Videla som, ako mu krásne svietia oči a  som presved- čená o  tom, že on si to užíval rovnako ako ja. Výborne som sa bavila a  užívala som si každú chvíľku. Mala som pocit, že počas delfinoterapie sme si boli veľmi blízki, ba až spriaznení. A tiež môj delfín bol v tú chvíľu moje druhé ja. Pozerali sme si do očí a ja som v tých jeho ohnivých očičkách videla výzvu „poď sa hrať“. Takmer celý čas som s obdivom pozorovala, čo všetko sa dokázali naučiť tieto morské tvory. Skákať, nosiť lopty, chytať kruhy, nechať sa škrabkať či voziť ľudí po bazéne. Bola som prekvapená, akú majú delfíny hladkú a teplú kožu a aké sú to inteligentné a charizmatické stvorenia. Nabili ma silnou pozitívnou energiou, ktorá ma bude sprevádzať ešte dlho. Hovorí sa, že stretnutie s delfínmi nikdy v  pamäti nevybledne tak, ako sa to zvyčajne stáva s  našimi inými spomienkami po rokoch. Dúfam, že to bude tiež moja skúsenosť. Skrátka to bol jeden z  mojich emocionálnych zážitkov, na ktorý nikdy nezabudnem. Pretože v  tých okamihoch pre mňa existoval len delfín West a krásna žiarivá obloha nad nami.

Petra Solárová