Moja 18-ročná dcéra upadla do kómy po masívnom krvácaní do mozgu. Po 2 mesiacoch bola prepustená z nemocnice s diagnózou bdelá kóma, vegetatívny stav, kvadruparéza. Veľmi ťažký stav. Nebudem sa rozpisovať o všetkých trápeniach. Sú už minulosťou. Začali sme rehabilitovať v domácich podmienkach. Kamarátka, fyzioterapeutka, denne chodila k nám cvičiť s mojou dcérou. Spočiatku pasívne hýbať s rukami, nohami, otočiť hlavu, polohovať. Po týždni sme už skúšali posadiť ju, aspoň na chvíľku. A tak pekne pomaličky sme cvičili. Tešili sme sa každému, aj malému posunu. Zlepšovala sa, čoraz častejšie sme ju vedeli posadiť, hoci len na krátku dobu. Po mesiaci sme ju nahlásili do hyperbarickej komory.
My máme to šťastie, že sme nemuseli ďaleko cestovať, do Nových Zámkov to máme len 48km. Cestovali sme sanitkou, dcéra ležiaca na lehátku. V komore ju preložili na „komorové lehátko“ a takto spočiatku poležiačky absolvovala terapie. Som vďačná personálu AMW Nové Zámky, že mi umožnili byť s dcérou ako doprovod. Bolo to pre dcéru, a možno pre mňa dôležitejšie, že som s ňou bola, lebo ešte nerozprávala, a ja som si nevedela predstaviť, že tam bude bezo mňa. Po troch dňoch terapií súhlasila, že bude sedieť. Na sedadle sa šmýkala, posúvala sa, tak sme ju fixovali popruhmi. Ale na ďalší deň to bolo znova lepšie, sedela už bez pomoci. Bolo to neuveriteľné, ako rýchlo sa zlepšovala. Pravá ruka sa krásne rozhýbala, dokonca aj zápästie a prsty. O niekoľko dní na požičanom vozíku sme išli cez mesto do pizzerie, ktorú rada navštevovala pred mozgovou príhodou. Sedela vzpriamená, silná a krásna.
To bolo niečo, čo sme si nevedeli ešte pred niekoľkými dňami, týždňami, ani predstaviť. A o nejaké 3 – 4 dni , čo bolo asi po 13.-tom dni oxygenoterapie, sediac doma na posteli, trošku sa hojdajúc, zrazu sa postavila. Síce len na pravú nohu, ale bolo to také nádherné, ako zázrak. A potom aj v komore, z vozíka sa postavila a s pomocou sa prehupla na sedadlo. To bolo skvelé. Od tohto času ešte niekoľkokrát absolvovala moja dcéra liečbu v komore. Pomohlo telu aj hlave. Dokončila svoje stredoškolské štúdium na gymnáziu a úspešne zmaturovala. A istotne bude pokračovať v liečbe v hyperbarickej komore.
Ešte je čo naprávať. Počas tých sedení a terapií sme boli svedkami mnohých smutno – krásnych ľudských príbehov. Je vidno, ktorí ľudia sú tam po prvý krát, alebo na začiatku choroby. Sú častokrát smutní, v obavách, tichí a uzavretí. Iní sú ale tí starí bojovníci. Počas prestávok vtipkujú, rozprávajú si príbehy, aj „špásujú“, navzájom sa povzbudzujú. Pookrejú, chvíľami snáď aj zabudnú na vlastné starosti a trápenie. Príbeh mojej dcéry som takto podrobne opísala, jednak preto, lebo to stále považujem za zázrak a jednak preto, aby som na našom príbehu ukázala, akú silu má hyperbarická oxygenoterapia. A ak sa niekto po prečítaní článku prihlási na terapie a pomôže mu to, mal tento článok význam.
Alžbeta Molnárová
oznavratdozivota@gmail.com
odporúčam: AMW Medical, s.r.o. Kollárova 1,
Nové Zámky 035/ 640 28 63
www.hyperbarickakomora.sk
Časopis sa vydáva vďaka spoločnosti SPIG, s.r.o. - Zdvíhacie zariadenia pre imobilných.
0800 105 707 
