Erik bol utiahnutý, ničím výnimočný chlapec s DMO, odsúdený na život na vozíku. A potom objavil bratislavský klub TK Danube, ktorý je, mimochodom, národným integračným centrom. Videl, skúsil, zostal… Aj napriek tomu, že nie vždy to bola prechádzka ružovým sadom. Ale pre neho je to spôsob ako vypadnúť z domu, navštíviť kúty sveta, ktoré nenavštívia ani zdraví jedinci a najmä – byť s ľuďmi, ktorí sa časom stali jeho priateľmi.
Jeho život je bohatší, naučil sa efektívne ovládať vozík a zistil, že nie je všetko iba o rýchlosti alebo sile.
O mojom priateľovi písať nebudem, to je už iná kategória, tancu sa venuje už dve desaťročia. A nemyslím, že sa ho hodlá vzdať. Zrejme vie, prečo.
Prípad ja. Keď som začala z tancovaním, netušila som nič o ovládaní vozíka. Svoju pravú ruku som vedela zodvihnúť do úrovne hrudníka, v podstate som bola celá roztrasená a mľandravá. Za rok práce som sa naučila vozík ovládať ba dokonca efektívne využívať vynaloženú energiu. Šľachy na ruke sa začali správať inak, celá som spevnela a zosilnela. A hlavne – som naplnená energiou a radosťou.
Ľudia, ktorí sa venujú športu, ktorý ich napĺňa a baví, vedia, o čom hovorím. Pre mňa kedysi takýmto športom bolo fitness a behanie.
Všetko je uspôsobené diagnóze kohokoľvek z nás. Dlho som napríklad nevedela, že ľudia, ktorí sú hendikepovaní od narodenia, mnoho pohybov nepoznajú a častokrát je náročné ich naučiť niečo, čo je pre „poúrazových“ technicky úplne jasné. Každopádne – tancovanie je úžasný spôsob ako urobiť niečo pre svoje telo, i dušu. Ťažko opísať pocit, keď štyridsaťpäť minút žijete vo víre hudby, slov trénera a sústredenia sa na výkony. Zrazu zabudnete na všedné starosti, a aj na to, čo vás bolí a trápi.
A vzťah k tancovaniu? Verte, že nikdy predtým som netancovala s takou radosťou a oduševnením ako dnes.
V našom klube netancujú len ľudia na vozíku a ľudia zdraví, ale aj ľudia s mentálnym hendikepom.
No o ich pohľade na vec si netrúfam písať.
Vaša Dagmar
0800 105 707 
